Tá časť v nás, ktorá vie zabiť...

BODY INTELLIGENCE

 

Verím, že ste aspoň trochu spozorneli. Podľa mňa si táto téma zaslúži špeciálnu pozornosť.  Extra starostlivosť. Preto sa jej v Body Intelligence systéme cielene venujem. Skúsme do nej spoločne nahliadnuť, prípadne precítiť ju cez cvičenie v závere článku.

OD BEZMOCNOSTI K SEBAVEDOMIU

Mám za sebou 30 rokov v prostredí bojových umení a pouličných bitiek. A tiež 9 rokov psychoterapie a bodyterapie. Prešli mi cez ruky tisícky klientov, s ktorými som pracoval, a táto  téma sa vždy objavila. Preto mi príde ako dobrý nápad, podeliť sa s vami o čosi z mojej klientskej kuchyne. Pretože to, o čom už vieme, nás nemôže len tak ovládať. Už to nemá tú moc. A čím viac sme si toho vedomí v myšlienkach, v pocite a v tele, tým sme menej bezmocní. Inak povedané, tým sme sebavedomejší. V našej spoločnosti je akýsi neduh, nazvime ho napríklad “naučená bezmocnosť“. Ja v tom vnímam neochotu a strach za seba prevziať zodpovednosť. Byť si seba-vedomý. Fyzicky, emočne, mentálne i spirituálne. Byť si vedomý svojich pocitov a toho, že iba ja mám za ne zodpovednosť rovnako ako za činy a život. Nie spoločnosť, rodičia, rodina, priatelia či partneri. A už vôbec nie deti. Áno, je pravda, že každý sme mali nejaké detstvo. Diali sa nám i veľmi náročné veci. Zneužitia. Zahanbenia. Nedostatok citu a nehy. Alebo bolo niečoho príliš. Z lásky sme na seba možno zobrali čosi, čo patrilo iným, i celej rodine. Túto časť v nás a našich životoch je potrebné si priznať – všetky svoje pocity a to, čo nás formovalo. Inak so sebou nie sme a nebude plne v kontakte. Tieto skúsenosti potrebujú byť vypočuté a zdieľané. I keď máme návyk si ich držať skôr pre seba, lebo je to niečím zahanbujúce a nepríjemné otvoriť sa. Môžeme mať strach, že nás niekto opäť nezoberie vážne, odbije povrchnými slovami, prípadne si na nás zgustne, alebo to použije niekedy v budúcnosti proti nám. Ach jaj...

DOVOĽME SI PRIJAŤ SVOJE POCITY

Na druhej strane, naše pocity sú vlastne energia. Alebo ešte inak. Naše city sú čistá energia. Naše pocity sú reakcia na čistú energiu, zážitok. A emócie, nuž –  sú vlastne  odmietanie a chránenie sa pred citmi. Je to nesúhlas a bojovanie voči tomu, čo je. Takže, ak prijímame svoje city a pocity, prijímame sami seba. A tým pádom máme dostatok energie. Je jedno, či je to smútok, radosť, hnev alebo niečo, čo je ťažké pomenovať. Proste si dovoľujeme dostatok energie. Áno, viem že je to výzva.
Ak si však nedovoľujeme cítiť to, čo cítime, napríklad ako spomienku na to, čo sa nám stalo keď sme sa prejavovali spontánne, autenticky, tak sa buď od seba (svojich pocitov) odpojíme, alebo proti nim bojujeme. Ako? Použijeme svoju energiu voči pôvodnej energii, myšlienku proti pocitu. Preto používame myslenie najviac práve vtedy, keď chceme necítiť. Je to dobrá obrana. Čiže použijeme svoju silu, svoju moc, proti skutočnosti. A tak sa udeje, že máme energie málo.
Predstavte si, že sa v našom tele hýbe nejaká energia (cit) a my nesúhlasíme s tým, že sa to deje. Zoberieme inú časť svojej energie a použijeme ju proti tejto pôvodnej. Potlačíme ju. Alebo sa odpojíme. Máme tú moc. Každý človek ju má. Takže vznikne odpojenie, alebo potlačenie. Bežne tomu vravíme útok, útek a zamrznutie. Jane, že to poznáte. Ale uvedomujete si že takto napríklad vzniká i depresia? Pomenovanie vzniklo z anglického “de-pressed“ – potlačené. A čím dlhšie v sebe niečo potláčame, tým je to namáhavejšie. A vieme si na to i zvyknúť. Takže toto je spôsob, akým najčastejšie strácame svoju energiu, silu a moc. Buď ju ako spoločnosť popierame alebo odovzdávame.

SILA A MOC V PRAXI

Každý máme silu a moc. Niekedy si ju uvedomujeme, inokedy sa s ňou necítime byť v kontakte a prídeme si skôr slabí až bezmocní. Zraniteľní, zmätení. Nič nové na svete, však? Zaujímavá je však otázka: Kam v takej chvíli zmizla naša sila alebo moc? Ako sa to stane? Je možné tomu zabrániť? Ostať pri sile? Mne osobne dobre zafungovalo sebaspytovanie: Ako to robím, že o/pustím svoju silu? Naozaj je užitočné všimnúť si ten proces púšťania sily a čo za "spúšťač" sa objavil. Niekto si totiž vypne ruky, prestane dýchať, podlomí si nohy. Niekto utečie. Niekto radšej bojuje proti tomu, čo naozaj chce, zo strachu zo straty – že by o to mohol prísť, ak by to mal.
Čo poviete, nie je zaujímavé o tom uvažovať i takto? Že nielen “sa nám“ niečo deje, ale že si “my“ vedome či nevedome vypneme ruky a podlomíme nohy? Vypneme dych či hlas? Prečo by sme to robili? Čo očakávam, že mi prinesie keď svoju silu púšťam "z rúk a nôh"?
Má to nejakú výhodu. Zo začiatku možno nelogickú ako nejaký vzorec zo starých čias. Mať silu k dispozícii pre reálne použitie v tele a hlase, byť si jej vedomý a zmysluplne ju používať môže byť aj niečo nebezpečné, nevhodné a konfliktné. Niekto zraní mňa, ja niekoho alebo seba navzájom... Takže sa vlastnej sily inštinktívne zbavujeme zo strachu z konfliktu, alebo v snahe chovať sa vhodne, namiesto toho, aby sme ju v sebe našli, kumulovali, kultivovali a adekvátne použili.   
V tomto bode si povedzme, že pôvodná, animálna a inštinktívna sila sídli v našej panve. Tá sila, čo sa zaujíma o prežitie. Tá, ktorá vie zabiť ak je to potrebné. Pre prežitie a ochranu. Ale dlhé storočia nás presviedčali, že je hriechom byť v kontakte s touto silou, chcieť niečo pre seba a užiť si to. Je to súčasne osobná aj spoločenská výzva .

ČO SA STANE, KEĎ NEPREJAVÍME SVOJU SILU?

Aká môže byť cena za to, keď nie sme vo vedomom telesnom kontakte s tou SILOU ČO VIE ZABIŤ? Ako sa môže prejaviť jej neprijatie? Neprebratie svojej zodpovednosti za to, že sa chceme mať lepšie?

- môžeme zabíjať svoje pocity a potreby
- môžeme byť zmätení, nevedieť čo chceme
- môžeme prepínať zo strachu pred konfrontáciou do hnevu, plaču a smútku
- môžeme prejavovať podprahovo potlačenú agresiu iróniou, zahanbujúcimi slovami, gestami či mimikou
- môžeme zabíjať očami, tvoriť "hlučné dusné ticho"
- môžeme kastrovať seba a mužov (synov), prípadne ženy môžu kastrovať svojho vnútorného muža v sebe
- môžeme prenášať zodpovednosť za svoje telo a vlastné hranice na druhých
- môžeme prepínať do emočného tela bolesti všetkých mužov a žien, namiesto toho aby sme zostali so svojou vlastnou bolesťou a potrebou ju vyjadriť a postarať sa o seba
- môžeme sa mstiť cez sex, mať sex i keď ho nechceme, vedome či nevedome
- môžeme vo vzťahoch prepínať do únikových rolí otca, matky, učiteľa/ky, liečiteľa/ky, namiesto prirodzených rolí priateľa/ky, milenca/ky či partnera/ky
- môžeme nahradiť dcéru za partnerku či syna za partnera (zväčša iba emočne)
- môžeme nedovoliť dospieť svojmu synovi či dcére zo strachu pred tým, že sa raz stane mužom či ženou
- môžeme sa nezastať detí, ak ich partner/ka zraňuje fyzicky alebo psychicky

 

Toto je iba malý výpočet toho, čo odhaľujeme na osobných či skupinových stretnutiach. Každý človek si tam nachádza svoje hlboké bolesti a strach z toho vziať silu do vlastných rúk. Prevziať zodpovednosť za svoje pocity a telo. Za seba ako muža či ženu.
Zaujímavé však je, že táto sila, tento vedomý kontakt so silou “čo vie zabiť“, nám pomáha ukončiť naše osobné peklo. Pomáha nám urobiť zmysluplné zmeny. Ukončiť to, čo už nie je zdravé. Spraviť kroky k tomu, čo potrebujeme alebo k tomu, aby sme si to dokázali a dovolili vypýtať. Dokonca – táto sila nám pomáha vnímať to, na čom nám naozaj v hĺbke záleží. A napriek, či možno práve vďaka zraniteľnosti z toho plynúcej, nám táto sila pomáhať ostať nažive i v náročným chvíľach.
Táto sila v sebe skrýva i schopnosť byť nežnými, zaujímajúcimi sa a láskavými. V prvom rade k sebe. Dovoľuje nám stáť odvážne a zmysluplne v láske a prijať zodpovednosť za to, že sa chceme mať najlepšie ako sa len dá.

AKO SA SPOJIŤ SO SVOJÍM TELOM

Nasledovné cvičenie nám pomáha spojiť sa so sebou, svojím telom a pocitmi v rôznych častiach seba. Keby som bol lekár 😊 povedal by som: Robte toto tri krát denne, ráno, na obed a večer. A kedykoľvek vás to napadne. Cvičenie môže byť pre niekoho príjemné, neutrálne alebo i nepríjemné. Cvičte ho s citom a láskou k sebe po takú hranicu, v ktorej sa cítite príjemne a bezpečne. A prijmite zodpovednosť za všetko, čo sa vo vás bude odohrávať.

1_ Predstav si že tvoje ruky nevyrastajú iba z ramien, ale že vyrastajú v skutočnosti zo srdca. Daj si čas to precítiť, vnímaj, aké to je, keď ti ruky vyrastajú zo srdca.

2_ Na chvíľku zostaň s týmto pocitom, všimni si, čo chcú robiť tvoje ruky a telo, pomaličky im to dovoľ, stále ukotvený vnímaním v svojom srdci.

3_ Nenásilne a postupne dovoľ svojmu srdcu, aby sa roztiahlo až po končeky prstov na rukách. Môže to trvať minúty, dni alebo i týždne. Čokoľvek je v poriadku.

4_ Postupne sa “pozri“ svojím vnútorným zrakom zo srdca dolu, akoby si stekal/a svojou pozornosťou dolu do brucha a panvy.

5_ Môžeš cítiť čokoľvek, objím to srdcom, prijmi, zober to do náručia a všímaj si aké to je.

6_ Ako sa cíti tvoja panva a aké máš v nej pocity, keď sú objaté láskavým objatím, ktoré nesúdi?

7_ Po čase (minúty, dni, týždne), keď sa dokážeš uvoľniť v svojej panve a cítiť sa tam bezpečne, pozri sa z nej cez svoje stehná a nohy dole, do srdca Zeme. Vytvor si postupný vzťah so srdcom Zeme. Od svojho srdca, cez panvu a nohy a chodidlá až do srdca Zeme.

8_ Všimni si, ako prúdi energia/pocit zo srdca Zeme cez tvoje chodidlá, nohy, panvu až do srdca a rúk. Až do končekov prstov.

9_ Aké to je? Čokoľvek je tam pre teba dobré a príjemné, smieš to nasávať, prijímať až do svojich kostí. Tak často ako si dovolíš.

text_ Mark Bohunický

www.marekbohunicky.sk