O veštení a snahe dozvedieť sa, čo nás čaká
Veštci a veštkyne, proroci, astrológovia, kartárky či šamani a nespočetné metódy predpovedania budúcnosti (alebo aj divinácie čiže bohovania) tu boli odjakživa, snáď v každej kultúre a zemepisnej oblasti. V dnešnej dobe sa z tejto tajomnej aktivity (v minulosti často podmienenej veľmi zložitými zvyklosťami, ktorých sa muselo držať tak médium, ako aj ten, kto sa chcel niečo dozvedieť) a stala bežná a dostupná možnosť. Na trhu je obrovské množstvo najrozmanitejších vykladacích kariet, môžete sa objednať ku kartárke či astrológovi, v poslednej dobe máme otvorené dvere aj k starobylému indickému systému takzvaných palmových listov... Možností od minulosti neubudlo, naopak pribudlo, a prístup k nim sa výrazne zjednodušil. O čo tu ale naozaj ide? Prečo my, ľudia, tak veľmi túžime vedieť, čo nás čaká? A ako je to so spoľahlivosťou predpovedí a schopnosťou vôbec niečo predpovedať? Na základe širokej osobnej skúsenosti môžem zodpovedne prehlásiť, že aj tie najvychýrenejšie systémy či osoby, ktorým určití ľudia stopercentne veria, sa zvyknú vo svojich predpovediach mýliť, a to opakovane (čiže nie len výnimočne v nepatrnom percente prípadov) a veľmi zásadne (čiže nie len v detailoch, ale vo veľmi vážnych veciach; ak teda vôbec treba brať život veľmi vážne :). Súčasne a logicky platí, že v určitých prípadoch sa predpovede triafajú a plnia, niekedy až ohromujúco presne. Ako povedala šéfredaktorka tohto časopisu, život je tvorivý proces. A každý tvorivý proces má svoj priebeh, zámer aj plán. To samozrejme závisí od toho, aký je tvorca tohto procesu – teda samotný človek: do akej miery je systematický, ambiciózny či pedantný, do akej miery experimentuje alebo improvizuje, čo všetko vie a už má za sebou, či je dostatočne vedomý a schopný prijať zodpovednosť za vlastný život a svoje kroky v ňom. Niekedy všetko beží veľmi hladko a výsledok nikoho neprekvapí, inokedy všetko napokon dopadne úplne inak. Je zaujímavé, že keď ide o tvorbu nejakého povedzme umeleckého diela, asi žiadneho umelca, autora či nadšenca by nenapadlo pokúsiť sa zistiť, či danú vec naozaj urobí, ako bude vyzerať alebo znieť, aký priebeh bude mať maľovanie, hranie na hudobný nástroj a podobne, respektíve či dostane kúpiť potrebné farby alebo nástroje a prípadne aj v akom obchode a za akú cenu. Každý tvorca nejakého diela či výtvoru má svoju vlastnú predstavu, čo chce urobiť, vie, čo na to potrebuje, a jednoducho si to zoženie; v prípade problémov či prekážok skrátka rieši veci „za pochodu“, ale stále s jasným zámerom a v neposlednom rade s potešením, vzrušením a uspokojením z tvorby. Potrebovať uistenie, či sa niečo stane, prípadne dokonca či to vôbec „má“ byť (robené, želané, plánované), je znakom neistoty a strachu. Hlbokej vnútornej neistoty, ktorá je súhrnom našich rozporuplných pocitov, a tie sú zasa príznakom našich rozporuplných myšlienok a presvedčení. Zásadná je naša viera v osud, Božiu vôľu, karmu, predurčenie, plán duše a podobne. Ak veríme, že náš život určuje akási záhadná vyššia moc, môžeme sa zmietať v rozporuplných pocitoch donekonečna. V takom prípade je pochopiteľné, že hľadáme odpovede u niekoho, kto údajne (a na rozdiel od nás) dokáže s touto neznámou silou či entitou komunikovať a rozumieť jej. Aj ľudia, ktorí nie sú „veriaci“ v tomto zmysle, môžu hľadať uistenie u druhých – v prípade, že im v danej veci chýba sebadôvera alebo sa dlhodobo stretávajú s neúspechom a problémami, ktoré nechápu. Asi najčastejšie sa ľudia utiekajú k nejakej forme výkladu budúcnosti vtedy, keď veľmi túžia po niečom, čo sa stále nie a nie stať alebo začať dariť (obvykle je to vzťah alebo pracovný úspech, ale môže to byť samozrejme aj hocičo iné). Nádej, ktorú im (obvykle) výklad poskytne, im pomôže cítiť sa lepšie. Aspoň dočasne. Súvislosti, ktoré väčšina ľudí nevidí a nepozná – pretože o nich jednoducho nevie, alebo im správne nerozumie, prípadne ich odmieta, lebo už samotná táto idea sa im (z rôznych osobných dôvodov) prieči, je však nasledovná: Svoj život si vytvárame sami svojimi myšlienkami, túžbami, preferenciami a presvedčeniami. Každý z nás je natoľko jedinečný, že každú túžbu či požiadavku v akejkoľvek oblasti života máme vyšpecifikovanú množstvom detailov, ktoré sú vlastné len nám. Priťahujeme si to, na čo výrazne a hlavne opakovane myslíme, čiže o čom sme presvedčení. Naše presvedčenia sú nám obvykle už tak prirodzené, že nás ani nenapadne uvažovať o ich relativite. Avšak aj v prípade, že sa jedná o nespochybniteľné fakty, si môžeme vybrať, či určitému faktu budeme venovať pozornosť a necháme ho ovplyvniť náš život, náš tvorivý proces, našu budúcnosť. Ďalej platí, že to, ako sa cítime, ukazuje, do akej miery sme v súlade s naším cieľom a takpovediac otvárame cestu všetkému, čo chceme a čo je pre nás dôležité a dobré; prípadne naopak, do akej miery náš vnútorný odpor či rozpor nedovoľuje, aby sa nám v živote zrealizovalo to, čo by sme chceli, a namiesto toho zažívame hlavne to, čo sa nám nepáči (čo potom zvaľujeme na karmu, osud, zlý svet, náhodu či smolu). Ak sa vzhľadom na nejakú svoju túžbu cítime dobre (čo môže byť škála príjemných, pozitívnych pocitov od nádeje cez nadšenie či zvedavosť až po tešenie sa na to), tak potom sme na ceste k jej naplneniu. Ak sa vzhľadom na nejakú svoju túžbu cítime mizerne (čo môže byť škála nepríjemných, negatívnych pocitov ako obavy, strach, pochybnosti, hnev, frustrácia, znechutenie, nenávisť, pocit viny, krivdy a mnoho ďalších), tak potom sa nám v danej oblasti určite nebude dariť tak, ako by sme chceli. Bodka. To je celé tajomstvo snahy „vyveštiť“, aká bude naša budúcnosť, alebo či sa nám niečo splní. Takže naše vlastné pocity nám neustále ukazujú, ako na tom sme. Ak nás pri nejakej túžbe alebo predstave zaplavujú pozitíve pocity, potom je dané želanie v súlade s nami – je našu súčasťou a nenaplní sa len v prípade, že naše rozporuplné myšlienky budú vysielať také vibrácie, ktoré k nám niektoré udalosti jednoducho nepustia. Sami teda vieme v akejkoľvek chvíli, ako sme na tom s vyhliadkami v určitej veci – podľa toho, ako sa cítime. Na to, aby sme mali k tomuto „vešteckému nástroju“ plný prístup, musíme sa svoje pocity naučiť zreteľne, citlivo a poctivo vnímať a priznávať si ich. Ak to vieme (alebo sme ochotní sa to naučiť), nepotrebujeme nikoho iného, aby nám niečo vyveštil či potvrdil. Nikto iný totiž nemôže vedieť, ako sa naozaj cítime. A už vôbec nie, ako sa budeme cítiť (v prípade predpovedí siahajúcich do pomerne ďalekej budúcnosti). To tiež do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa niektoré predpovede splnia a iné nie: ak nám niekto vyveští či vyloží niečo krásne, ale my v tomto smere máme dlhodobé pochybnosti či iné mrzuté pocity, pravdepodobne sa pekný obraz nezrealizuje. Roky hnevu, pocitov krivdy a iných negatívnych stavov sa neprebijú zopár dňami slabej nádeje. (Skutočný príklad zo života: istá osoba si dala krátko pred rozhodujúcim pojednávaním urobiť výklad, či vyhrá niekoľko súdnych procesov, ktoré sa ťahali veľmi dlho a boli pre ňu veľmi dôležité. Predpoveď bola skvelá. A reálny výsledok taký, že táto osoba všetky procesy jeden za druhým prehrala a utrpela veľkú finančnú stratu. Bola zdrvená, pretože optimistická predpoveď jej v poslednej chvíli poskytla nádej; avšak tiež priznala, že celé roky v sebe živila veľmi negatívne pocity a myšlienky ohľadne svojho protivníka a vôbec všetkého okolo celej kauzy.) A naopak, ak nám niekto predpovie niečo, čo sa nám nepáči, nemusíme to brať ako danú vec alebo vyšší zámer! Nič, čo v nás vyvoláva zlé pocity, strach či úzkosť, v skutočnosti neprichádza „zhora“ a nie je v súlade s našou dušou! Na záver by sa teda dalo už len stručne zhrnúť, že ten, kto začne rozumieť hlbším súvislostiam tvorivého procesu života, žiadne veštby či výklady nepotrebuje. A ak predsa občas, zo zvedavosti alebo v slabšej chvíľke, využije niektorú z mnohých moderných možností poodhalenia závoja (veď väčšinou je to prinajmenšom zaujímavé a zábavné!), môže brať výsledok ako zrkadlo svojho súčasného stavu a následnej možnosti korekcie. text_ Zuzana Šestáková