alebo Ako myslieť správne?

Pozitívne myslenie je dnes už bežne zaužívaný pojem; znamená určitú životnú filozofiu alebo metódu, ktorú sa odporúča uplatňovať v prípade, keď si niečo veľmi želáme, alebo keď sa obávame, že niečo nedopadne tak, ako chceme. No práve tu striehne zrada, základný rozpor, ktorý býva príčinou toho, že pozitívne myslenie nefunguje. Dôsledkom je okrem iného celkom pochopiteľná skepsa až alergia mnohých ľudí na slniečkový pohľad na svet. Princípy takzvaného pozitívneho myslenia treba pochopiť správne a uplatňovať dôsledne. Dnes sa však mnohé myšlienky interpretujú a prijímajú zjednodušene a povrchne, bez vnímania hlbších a širších súvislostí. Môžeme sa stretnúť s množstvom rôznych názorov (a protinázorov), ako aj s pompéznymi vyhláseniami na tému pozitívneho myslenia – vytrhnutými z kontextu. Ak sa v tomto zmätku niekto pokúša aplikovať sám na seba niečo, čomu poriadne neporozumel, nerobí to dôsledne, chýba mu určitá skúsenosť, prax či postupnosť, potom sotva uvidí sľubovaný účinok; naopak, ešte si môže aj uškodiť. Kde je však tá pravda? Čo vlastne učia autori motivačných a niektorých ezoterických kníh či motivačných kurzov a ako je to so súčasnou honbou za šťastím, úspechom a pozitivitou? Ako treba naozaj chápať a uplatňovať pozitívne myslenie, aby sme boli naozaj radostní, vyrovnaní, silní, nebojácni, plní životného elánu a energie a aby sa nám darilo v tom, na čom nám záleží? Klamať nielen druhých, ale najmä samých seba je totiž žiaľ nielen možné, ale aj pomerne bežné... K želanému výsledku však takéto povrchné presvedčenia nikoho neprivedú. Postavme si teda proti sebe nesprávne pochopené tvrdenia, ktoré sa spájajú s trendom pozitívneho myslenia, a uvedenie týchto mylných domnienok na pravú mieru. Nesprávne Negatívne pocity a myšlienky sa treba snažiť zaháňať a potláčať, akonáhle sa pri nich pristihneme. Duchovný človek by mal byť stále pozitívny a šťastný. Úspešný človek nesmie pochybovať o tom, či niečo dopadne tak, ako si želá. Správne V prvom rade treba pochopiť, čo vlastne pocity a emócie sú: sú to indikátory nášho stavu. Pocity či emócie tvoria výborný a spoľahlivý navigačný systém. Popierať ich a tváriť sa ustavične nasilu, že sme v pohode, šťastní či nad vecou je nezmysel – to nás len odpojí od nášho vnútra. Skutočným problémom nie je negativita, ale strata senzorickej citlivosti na svoj vlastný stav! Čo sa týka myšlienok, negatívne myšlienky si pochopiteľne netreba pestovať a zbytočne ich rozvíjať, ale ani nie je možné okamžite a nasilu ich potláčať. Nepríjemné, negatívne myšlienky sa musia postupne, pozvoľna premeniť na lepšie, príjemnejšie, pozitívnejšie – a to tak (ak má byť tento postup naozaj efektívny), aby sme novým myšlienkam či presvedčeniam dokázali uveriť. Kritickým bodom celej filozofie pozitívneho myslenia je, či tomu čo si hovoríme, opakujeme, predstavujeme, napíšeme a pod., aj skutočne veríme. Drmoliť si akékoľvek krásne afirmácie, alebo sa denne sugestívne dívať na starostlivo vyrobenú nástenku želaní má vyslovene kontraproduktívny účinok, ak sa nám pritom zviera žalúdok od frustrácie, znechutenia alebo trpkosti, pretože nám tie naše sny pripadajú strašne vzdialené a nereálne. Riešením však nie je ani sa svojich túžob vzdať, respektíve ich popierať a nahovárať si, že sme úplne v pohode a máme fajn život aj bez ich naplnenia. Podrobné vysvetlenie toho, ako sa dajú nepríjemné, obmedzujúce presvedčenia a pocity postupne preklenúť až k takým postojom a stavom, ktoré neraz doslova hory prenášajú, však presahuje priestorové možnosti tohto článku. Nesprávne Treba sa sústrediť iba na to, čo je pozitívne. Ak nám niečo vadí alebo chýba, treba sa snažiť byť šťastný a spokojný s tým, čo mám; vidieť zmysel (osud, karmu, dôležitú úlohu) v tom, čo nám nie je dané – chápať, že ak niečo nejde, tak to zjavne nemá byť... Správne Nie je to celkom pravda. Iste, treba hľadať to pozitívne na všetkom, čo sa práve deje, a plne akceptovať to, kde sa práve nachádzam. Je však rozdiel akceptovať to v tejto chvíli(lebo jednoducho som, kde som) a zmieriť sa s tým, že inak to už asi nebude. Ideálne je byť spokojný tam, kde práve som, s tým, čo práve mám; oceňovať na tom všetko, čo na tom oceniť dokážem; a súčasne chápať, že všetko sa vyvíja, a teda sa tešiť na to, čo príde, s tým, že napomáham tomu, aby prišlo to, čo chcem, a vytratilo sa to, čo mi nevyhovuje – čo sa dosahuje vyššie spomenutou postupnou premenou obmedzujúcich presvedčení, za pomoci citlivého a úprimného vnímania svojich pocitov, čiže toho, ako sa naozaj cítim. Nesprávne Keď nie som šťastný a môj život nie je vo všetkom dokonalý, tak podľa dnešného trendu zlyhávam, som neúspešný, neschopný. Som preto pod neustálym tlakom byť stále iba šťastný, pozitívny a úspešný. Správne Treba sa naučiť neodsudzovať sa za to, že mi v živote vznikajú stále nové kontrasty (problémy, nepríjemné situácie, choroby...), a tiež nebyť tým sklamaný či znechutený. Nielenže je to nevyhnutné, je to aj užitočné: veď predsa aby mohlo prísť riešenie, musí najprv vzniknúť problém. Aby mohla prísť odpoveď, musí sa najprv objaviť otázka. Aby sa niečo mohlo zlepšiť, musím najprv začať cítiť nespokojnosť s tým, čo už je. Treba sa skrátka zmieriť s tým, že život je a stále bude plný nových a nových prekážok či nepríjemností – tie totiž vedú k novému rastu a vývoju! A je samozrejme úplne prirodzené, že vo chvíli problému či nepríjemnej udalosti mám nepríjemné pocity. Na nepríjemných alebo negatívnych pocitoch nie je nič zlé – sú to len ukazovatele smeru, akým sa práve uberám. Rozdiel je len v tom, či ostanem ponorený v nepríjemných pocitoch chvíľu, niekoľko hodín či niekoľko dní – alebo celé týždne, mesiace až roky. Nepríjemný pocit môžem využiť ako upozornenie, spamätanie sa, prehodnotenie, či chcem ísť týmto smerom a k čomu to asi povedie. Rozmanité pocity a emócie samé o sebe nie sú ani zlé, ani dobré. Nesprávne Keď vo mne niečo vyvolá zlé pocity, tak to má svoj dôvod. Je dobré a správne pokladať niektoré veci za zlé a bojovať proti nim. Učenie, že sa ma nemá dotýkať zlo, ktoré vidím vo svete, je nebezpečné. Zlo treba vidieť a treba proti nemu bojovať, nie ho popierať! Pozitívne myslenie učí pasivite a tým vlastne napomáha zlu. Správne Život je o tom, aby sme prejavovali svoju jedinečnosť, svoje osobné preferencie a vytvárali si taký život, aký chceme. Pochopiteľne sú nám teda niektoré veci príjemné a iné nepríjemné. Áno, isteže je normálne a oprávnené, ak vo mne niečo vyvolá zlé pocity. Nejde o to, aby sme sa prinútili mať radi to, čo nám je odporné či nepríjemné. To, čo nám je odporné či nepríjemné, si ale môžeme jednoducho nevšímať, nevenovať tomu pozornosť. Náš svet a vesmír je riadený tzv. zákonom príťažlivosti. Tento zákon funguje podobne ako gravitácia. Gravitácia pôsobí tak, že keď človek skočí z výšky, padá smerom dole – bez ohľadu na to, či sa mu to páči, či v to verí, alebo či sa o tom učil v škole na fyzike. Zákon príťažlivosti funguje tak, že je k nám priťahované to, čomu venujeme pozornosť. Ak proti niečomu vehementne bojujeme, venujeme tomu pozornosť a priťahujeme si to negatívne stále viac do vlastného života. Udržiavame existenciu a prítomnosť toho, čím sa intenzívne dlhodobo zaoberáme – bez ohľadu na to, či je to podľa nás dobré, alebo zlé. Čo sa týka pasivity, cieľom žitia nie je byť pasívny – táto hmotná realita a naše fyzické telo si žiada činy a fyzické prejavy vnímateľné našimi piatimi zmyslami. Rozdiel je v tom, odkiaľ vychádzajú naše činy a impulzy, ktoré k nim vedú. Môže sa jednať o inšpiráciu vychádzajúcu z vyšších stavov (vyšších vibrácií, od nášho vyššieho Ja, alebo akokoľvek si to kto nazýva), alebo o motiváciu vychádzajúcu zo strachu, pocitu nedostatku či ohrozenia, z hnevu, zúfalstva a pod. Nesprávne Šťastie nie je a nemá byť zmyslom života. Súčasné vyzdvihovanie osobného šťastia je prehnané a nebezpečné. Učenie, že treba byť za každú cenu šťastný, učí sebectvu. Aj učenie, že treba hľadať šťastie v sebe, je pomýlené – šťastie predsa spočíva vo vzťahoch a v službe väčšiemu celku. Správne Sme už raz tak stvorení (a nielen my, ale všetky cítiace a vedomé bytosti), že prirodzene inklinujeme k tomu, čo nám je príjemné a utekáme od toho, čo nám robí zle. Keby ľudia neverili, že treba byť šťastný, prečo by potom vôbec chceli bojovať proti zlu a čomukoľvek, čo pokladajú za nesprávne alebo škodlivé, čiže nevedúce ku šťastiu?! Okrem toho len ten, kto je šťastný, má silu, rozvahu, rovnováhu a zdroje, vďaka ktorým môže niečo dávať aj druhým a zdieľať s nimi svoju plnosť, radosť, nadšenie, inšpiráciu, tvorivosť, konštruktívnu aktivitu a podobne. Nešťastný a nespokojný človek zdieľa zväčša len svoje nešťastie, nespokojnosť a negativitu.

 

Vesmír a zákon príťažlivosti nereaguje na naše slová, ale na naše vibrácie; tie sa zrkadlia v našich pocitoch (skutočných a úprimne priznaných). Ak chceme zmeniť to, čo k nám prichádza alebo čo sa v našom živote nachádza či nenachádza, musíme zmeniť svoje vibrácie – čo sa dá jedine tak, že budeme cielene, vedome kúsok po kúsku meniť to, ako sa cítime, jemnou a postupnou reguláciou svojich myšlienok, z ktorých nám časom vyrastú nové názory a presvedčenia.

 

text_ Zuzana Šestáková