Je to skutočne princíp, ktorý oslobodzuje?

Dnes je v kurze orientovať sa podľa emócií. Urob, ako to cítiš. Daj na svoj pocit. Riaď sa podľa emócií, lebo len tie hovoria pravdu. A my skutočne nasledujeme svoje pocity, akurát ten efekt nie je až taký skvelý, ako sme dúfali. Život založený na pocitoch je často neistý, nepredvídateľný, plný zmien a nestálych rozhodnutí. Vedú nás naše pocity naozaj správne? Viacerí guruovia dnešných čias tvrdia, že emócie sú jediný správny indikátor, podľa ktorého sa máme v živote orientovať a rozhodovať. Ak z niečoho nemáš dobrý pocit, nerob to. Ak sa ti niečo páči a priťahuje ťa to, choď do toho. Takýto názorový systém je na prvý pohľad veľmi atraktívny, lebo učí človeka robiť len to, na čo má momentálne chuť, čo ho oslobodzuje od všetkých povinností, starostí a vecí, ktoré sú mu nepríjemné. Ak by sme chceli tento princíp v plnej šírke uplatniť v praxi, efekt by bol prinajmenšom zmätočný. Keď mám robiť len to, z čoho mám dobrý pocit, ako mám chodiť do práce? Ako mám ráno vstávať o šiestej? Ako môžem v byte upratovať, prať, žehliť, keď to neznášam? Ak na prvé miesto v živote postavíme svoje pocity, úplne opustíme zaužívané nastavenie, v ktorom sme doteraz fungovali. Boli takí, ktorí sa toho nezľakli a naozaj celý svoj život postavili nanovo. Napríklad dali výpoveď v práci, kde pracovali 20 rokov a odišli žiť do lesa. Alebo sklamaní z milostných vzťahov predali celý svoj majetok a začali cestovať – osamote, so psom, s mačkou, a sú dnes hviezdami Instagramu. Kníhkupectvá sú plné bestsellerov, ktorí napísali ľudia odhodlaní zmeniť svoj život od podstaty. Ľudia, ktorí si poväčšine hneď potom, ako opustili starý svet, začali budovať biznis v duchovnej sfére a prihovárajú sa nám dnes ako motivátori, mystici, či majstri duchovného učenia. To, o čom chceme dnes hovoriť, však prekračuje hranicu bestselleru. Kladieme si otázku: Ako ten príbeh pokračuje ďalej? Čo je s tými ľuďmi dnes? A najmä – sú naozaj šťastní? Tvoje vnútro ide s tebou, kamkoľvek ideš. Odpoveď asi nikoho nepoteší. Nie, ľuďom nestačí ku šťastiu opustiť všetko, čo majú a začať nanovo niekde inde. Veď presne tie vnútorné záležitosti, ktoré ich doviedli do starého stavu, si ponesú so sebou aj do svojho nového života, novej práce, nového domu, k novej žene. Len čo sa v novom príbehu trošku stabilizujú, opäť sa ozvú staré pocity a tie začnú komunikovať známy repertoár nespokojnosti. Počúvajúc pocity by sme tak vlastne nanovo mali začínať stále, lebo všade, kam sa pohneme, je nejaký hlupák, nepríjemnosť, problém. Cesta človeka je veľmi únavná, kým naháňa výlučne pozitívny pocit a neuvedomí si, že všetky bolesti si pritom stále nesie so sebou. Toto by sme my, duchovne založení ľudia, už hádam aj chápali. Lenže na duchovnej ceste treba ísť ďalej, neuspokojiť sa s tým, kde sme a čo vieme. Treba odhaliť a vniesť do praxe ďalší kúsok pravdy a ten sa môže týkať napríklad emócií. Emócie sú prchavé, vrtkavé, premenlivé, a preto sa na nich nedá stavať. Emócie nie sú vždy pravdivé, aj keď je to o nich moderné tvrdiť. Ale hlavne – emócie nie sú iba príjemné a nepríjemné. Emócie sú všelijaké, od živočíšnych vášní až po mentálne vnemy ich je asi milión druhov. To, čo nás má skutočne zaujímať, je úmysel, aký s nami majú. Je to, čo mi táto emócia hovorí, pre mňa pravdou? Alebo sa ma snaží oklamať? Ak ma emócia smeruje k pravde, tak má so mnou a s mojou dušou dobré úmysly. Ak má emócia so mnou zlý úmysel, vedie ma k nesprávnemu skutku, činnosti či rozhodnutiu, ktorý mi uškodí. Tu si však treba dať pozor. Je veľmi nebezpečné celý mechanizmus zredukovať na vzorec: dobrý pocit = pravda, zlý pocit = lož. Vieme veľmi dobre, že aj pravda, ktorá by nás oslobodila, dokáže byť nepríjemná a ťažká. A naopak lož, ktorá nás stále viac zotročuje, býva často zvodná a opojná. Našou vnútornou prácou na sebe by teda malo byť pátranie po pravde, to znamená každodenné štúdium nášho srdca. Potrebujeme zo spleti svojho ja vyselektovať každú lož a nasledovať iba pravdu. Tá jediná oslobodzuje a má kľúč k pravému ľudskému šťastiu a radosti, hoci nemusí byť na prvý kontakt vždy príjemná. Pravda oslobodzuje a lož zväzuje. Spoznaj, kto k tebe hovorí. Pravda k nám hovorí dobrým aj zlým pocitom. Lož sa nám takisto prihovára niekedy príjemne a inokedy nepríjemne. Tak ako ich odlíšiť? Klamstvo je ako „fejk“, pravosť a originalitu iba predstiera. Jeho cieľom je vyzerať a pôsobiť ako pravda, pretože len tak zvedie ľudské srdce na svoje chodníčky. Najistejšou metódou, ako pravdu od lži odlíšiť, je položiť si otázku: Čo sa stane, keď poslúchnem tento pocit? Čo sa z dlhodobého hľadiska stane s mojím životom a životom ľudí naokolo? Ozajstná pravda oslobodzuje, víťazí a z dlhodobého hľadiska prináša človeku do života šťastie a radosť. Lož naopak zväzuje, zotročuje, snaží sa oddeliť nás od ostatných. Veľakrát sa jej to darí práve preto, že dokáže vyvolať príjemné pocity a vytvorí falošný pocit radosti a šťastia. Takýto pozitívny pocit nie je ani tak radosťou ako vzrušením, človeka úplne pohltí a je ako omámený. Prichádza napríklad vtedy, keď sme chytení do nákupného ošiaľu a povedzme nakupujeme značkové oblečenie, na ktoré nemáme. Na základe pocitu sa cítime príjemne, tak akosi horúčkovito nadšení a nezastaviteľní, sme „zvedení“, očarení, akoby nestojíme nohami na zemi. Takto vyzerá pseudoradosť. Jazyk pôvodcu všetkého zla je veľmi koketný, zvodný, šikovný a vrtkavý. „Príjemný pocit“ prináša len na krátko, veľmi rýchlo ho strieda frustrácia, prázdnota alebo pocity viny. Pravda je v príjemných pocitoch oveľa úspornejšia. Je aj menej vystatovačná a expresívna, viac jemná a hlboká, dojímavá, ale napĺňa celé srdce pokojom a pocitom, že konáme správne. Táto radosť má trvalý účinok, mení vlastnosti a hodnoty človeka na lepšie, oslobodzuje ho a zušľachťuje, robí ho väčším v prístupe k svojmu okoliu a ľuďom naokolo. Lož naopak necháva rásť len bublinu pýchy a vlastnej dôležitosti, učí človeka byť voči svojmu okoliu viac nekompromisný, nesúcitný, málo veľkorysý a milosrdný. S rastúcou pýchou sa pravá veľkosť človeka zmenšuje, človek sa stáva na seba precitlivený, úzkostlivo zaujatý sebou a výsledkami svojej práce, obdivu a slávy. Pravda učí človeka pokore a sebazapieraniu, takýto človek sa stáva veľkým pre svoje skutky a dobrosrdečný prejav. Pravda učí človeka vystačiť si aj s málom, robí ho slobodným voči svetu a jeho lákadlám, človek je vnútorne spokojný s tým, čo je a čo má. Lož sa naopak neuspokojí s ničím. Vedie človeka k extrémizmu, buď rastie v pýche vlastnej dôležitosti, alebo svoju hodnotu udupáva pocitmi menejcennosti. V neposlednom rade je pravda nerozlučne spojená s láskou. Človek, ktorý nasleduje pravdu, sa učí tajomstvu lásky. Stále viac si uvedomuje hodnotu ľudského života, a tak sa stáva ochrancom ľudského dobra, u seba samého aj vo svojom okolí. Láska šíri odvahu na dobrú vec, uzemňuje, upokojuje, dáva jasný smer, ktorým sa uberá život. Ako rozoznať pravdu a lož? Nesmieme bagatelizovať rozum. Je našou výsadou. Ako to teda je? Máme sa viac riadiť svojimi pocitmi alebo rozumom? Všetko má svoje pre aj proti. V modernej spoločnosti, kde je na piedestál postavený úspech a peniaze, často spolu s rozumom vládne bezcitnosť a krutosť. Keď však na prvé miesto postavíme emócie, pôjdeme tak trochu sami proti sebe. Staré židovské spisy o morálke a správnosti ľudského správania jasne učili emócie rozpoznávať, pomaly integrovať a podriaďovať rozumu. Rozum je výsadou ľudského rodu, prostredníctvom ktorej vieme čítať hodnoty, nastaviť si priority a viesť podľa nich svoj život aj život spoločnosti. Rozum by sa mal opierať o svedomie človeka. Mali by sme mať v hlave rozumom schválený „checklist“, podľa ktorého vieme jednoznačne určiť, čo je v našom živote dobré a čo zlé. Tak napríklad ak cítim hnev voči človeku a mám chuť ho udrieť, je to práve rozum, ktorý vyhodnotí, že fackou sa celá vec len skomplikuje a stopne ma. Rozumom nemáme svoje emócie potláčať, ale kultivovať, dať im jasnú hranicu a smer. Ľudské vášne sú často neriadené, čo poznáme podľa výbuchov zlosti, hystérie, afektov a najrôznejších závislostí, s ktorými bojujeme. Ak sa však vášne podriadia rozumovej vôli človeka, začnú prinášať ovocie. Ak je napríklad muž zapálený pre svoju prácu a táto vášeň prináša jeho rodine pohodu a bezpečie, je to správna vášeň. Ale ak jej muž nedá žiadnu hranicu a svojej práci sa oddá viac, ako je zdravé, vyústi to do situácie, kedy deti fungujú bez otca a manželka je na všetko v domácnosti sama, vtedy vášeň zvíťazila nad rozumom a vedie život človeka do slepej uličky. Emócie teda sami o sebe neskrývajú kľúč k šťastiu. Nedá sa im slepo dôverovať, lebo postavené na prvé miesto v rebríčku hodnôt začnú človeka vychyľovať z rovnováhy. Od emócií závislý človek je náhle utopený sám v sebe, vo svojich smútkoch a strachoch, rozkošiach a poblúzneniach, ktoré nemajú kontakt s realitou. Medzi rozumom a emóciami by mala fungovať dobrá spolupráca. Zo svojich myšlienok a emócií starostlivo vyberám a dávam priechod len tým, ktoré môj život vedú cestou lásky a dobra. Tie ostatné nepotláčam, ale skúmam, odhaľujem, čo mi chcú povedať, ale nenechávam sa nimi ovládať. Na vrchu našich rozhodnutí by však ani rozum nemal kraľovať bez opory. Tak, ako sa človek môže utopiť v emóciách, môže sa stratiť aj sám v sebe na intelektuálnej rovine. To, čo by malo absolútne kraľovať našim rozhodnutiam je predovšetkým láska a pravda. Náš kompas by mal byť teda vyladený vždy na lásku. Ak mi emócie hovoria ísť proti láske, neposlúchnem ich. Ak mi rozum káže ísť proti láske, neposlúchnem ho. Ak v našich životoch úprimne hľadáme princíp lásky, nemusíme sa báť. Nájde si nás sama, má to v povahe ;). text_ Katarína Mikulová