Máme ich za akýchsi čudákov, ktorí tancujú okolo ohňa a do vlasov si pletú farebné perie. No nevieme, že ich rituálne správanie je len vyjadrením úcty ku všetkému živému. Myslíme si, že o ozajstnom živote nič nevedia. No ani netušíme, že život je naopak to jediné, čomu venujú svoju pozornosť.

Indiáni, alebo ľudia, ktorých Kolumbus pri objavení Ameriky nazval „In Dios“, a teda „v Bohu“  naozaj žijú v súlade s „Veľkým Duchom“, v ktorého veria.  Ich kultúra sa od tej našej diametrálne líši najmä silným spirituálnym rozmerom. A prečo by nás to malo zaujímať? Lebo stará indiánska kultúra ponúka konkrétny návod na to, ako žiť šťastne a zbaviť sa večného pocitu nespokojnosti.

 „Neexistuje horší a lepší. Každý vie presne toľko, koľko potrebuje.“

Na západe je dieťa už od malička pobádané k tomu, aby sa porovnávalo s inými deťmi a bolo súťaživé. Najnovšia štatistika hovorí, že kým dieťa príde do školy, má za to, že všetko ovláda a všetko vie. Po príchode do školy a poznaní systému známok tento optimizmus klesá a dieťa si stále menej verí. Malé indiánske deti nikto neporovnáva a ani nesúdi. Každému dieťaťu je dožičený individuálny prístup. Keď sa jeden nevie naučiť istú činnosť tak rýchlo ako ostatní, necíti sa preto menejcenne. 

V knihe indiánskych múdrostí sa píše: „Naši učitelia, starí otcovia a otcovia, mali s nami trpezlivosť.  Nikdy nepremeškali príležitosť pochváliť dobrý výkon, no vyvarovali sa povedať čo i len slovo, ktoré by iného, nie tak rýchleho chlapca mohlo demotivovať. Keď nejaký chlapec zlyhá, alebo nezvláda úlohu, venuje sa mu dvojnásobok pozornosti, kým skutočne nedosiahne vrchol svojich možností.“

Štatistické ukazovatele a tabuľky Indiánom nič nehovoria. Nálepky s názvom „šedý priemer“ či „slabý žiak“ tak nikomu pocity smútku nespôsobujú. Nie je na to dôvod. Každý Indián verí, že život každého je dokonalý už v tej podobe, v akej prichádza na svet. 

„In Lack´ Ech – Som tvoje druhé ja“
 

Azda najkrajšou myšlienkou, ktorá vytvára v indiánskych komunitách základ šťastného spolužitia, je viera v jednotu. Indiáni veria, že všetko, čo je s nimi na svete, je s nimi prepojené a  tvorí jeden celok. Keďže všetky rastliny, zvieratá, ale aj ľudia vyšli z rovnakej Zeme, vnímajú ich ako svojich príbuzných. Ich pozdrav „In Lack´ Ech“ znamená „Som tvoje druhé ja“ – vyjadruje lásku a úctu a poukazuje na spriaznenosť a celistvosť duší. Starí Mexičania hovoria: „Keď ukazuješ na svojho brata prstom, vedz, že ďalšie tri ukazujú späť na teba.“ Z tohto dôvodu neexistuje pre juhoamerických Indiánov dôvod, prečo by si mali navzájom ubližovať alebo nadávať. Keďže žijú v jednote a každý život je im vzácny, vážia si jeden druhého. Na starý pozdrav Májov sa odpovedá: „Ala K´in“  a teda „A ja som tvoje druhé ja“. Takýto pozdrav predurčuje každý ďalší čin na to, aby vychádzal zo vzájomného rešpektu a úcty. 

„Človeče, nekaz si deň zlou myšlienkou. Kým si nažive, každý tvoj deň je šťastný!“

Život je dar. Väčšina bežných ľudí tento fakt opomína, alebo si ho pripomenie na hranici života a smrti. Problém, prečo civilizovaná spoločnosť svoj život už zabúda naplno žiť, je v chýbaní naplnenia a zamieňaní si dosahovanie cieľov so šťastím. Vo väčšine prípadov veríme, že nám k šťastiu chýba lepšia práca, partner, viac peňazí. Toto sú životné omyly, lebo vieme, že aj bohatí a krásni môžu trpieť depresiami.  Napriek tomu ich chyby s chuťou opakujeme. Tak čo je teda to tajné životné poslanie, ktoré nás má napĺňať? Životným poslaním je život sám. Indiáni vnímajú každý nový deň ako dar a jedinečnú príležitosť pre nový zážitok, ktorý im v najlepšom prípade dopomôže k duchovnému rastu. Cieľom duše je v mnohých náboženstvách sa práve radovať a tešiť sa zo života. Tak kde majú miesto všetky tie potrebné veci ako nová práca? Pračka so sušičkou? A šaty od módneho dizajnéra? Tieto vnímajú indiáni ako životné „chytáky“, pretože sa nám snažia nahovoriť, že ich potrebujeme, aby sme mohli byť šťastní. „Naozaj šťastný človek sa teší, keď niečo má, ale aj keď niečo nemá.“  Nie je treba sa teda zbavovať majetku ale pocitu závislosti, ktorý k nemu prechovávame. Toltécka filozofia vraví, že ak sa človek zbaví takýchto umelých väzieb, oslobodí sa a stane sa šťastným. 

Ak práve nemáte toľko peňazí alebo krásy, po akej túžite a ste z toho nešťastní, nechali ste sa, podľa Toltékov, chytiť do pasce. Šťastie je tu a teraz. Začnite robiť to, čo vás teší a nečakajte na lepšiu príležitosť. Zmysel života je život! Tak prestaňte prežívať a začnite žiť:)

„Bolesť znamená rast. Nie dôvod na paniku.“

Indián radí: „Bolesť nie je ani dobrá ani zlá. Bolesť patrí k životu. Keď sa všemožným spôsobom vyhýbame bolesti, uzatvárame sa tak pred životom a bránime nášmu duchovnému rastu.“  Pojem bolesť je v civilizovanom svete zastretý rúškom čiernej.  Bolesť je zlá a za každú cenu sa jej treba vyhnúť. Keď nás bolí hlava, siahneme po tabletkách, keď nás bolí srdce, tak z času na čas aj po alkohole. Bolesť nás pritom upozorňuje na nevyriešené veci, ktoré si pýtajú našu pozornosť. Možno indikuje bolesť hlavy príliš vysoké pracovné nasadenie, a treba si oddýchnuť. Možno bolesť srdca poukazuje na problémy s partnerom, a treba ich vyriešiť. Možno si poviete: Nie je to také jednoduché, veď veľa vecí zmeniť nedokážeme! To je pravda.  Množstvo vecí treba len prijať a zvoliť k nim ten správny prístup.

Ak prepracovaný človek zistí, že nielen prácou je živý, pochopí svoju bolesť a tá postupne vymizne. Ak opustíme partnera, ktorý nás trápi, pochopíme, že si zaslúžime niečo lepšie a srdce prestane bolieť. Takto vnímajú Indiáni zmysel bolesti. Pátrajú po jej pravej príčine a riešia ju okrem telesnej aj na duchovnej úrovni. Ak pochopíme, prečo bolesť vzniká, splní si tak svoju úlohu nositeľky informácie a odíde. Ak sme vyriešili príčinu, bolesť sa odplaví a zanechá nás zase o niečo múdrejšími. 

„Ste hlavným hrdinom svojho príbehu.“

U nás sa zvykne hovoriť, že sme sami strojcom svojho šťastia. V indiánskej kultúre sa týmto slovám verí takmer stopercentne. Pôvodní indiáni „Toltékovia“ sú chápaní ako majstri životného umenia. Život vnímajú ako umelecké dielo, ktoré si sami neustále vytvárajú svojimi myšlienkami a slovami. Sami dobre vieme, že umelecké diela nie sú vždy veselé a farebné, no i tak ich obdivuje celý svet za ich krásu. Ak sa teda objaví vo vašom životnom príbehu nejaká dráma, sledujte ju ako smutný emotívny film. A čo robiť, keď je tej melanchólie už akosi priveľa? Skúste „preladiť kanál“. Zapnite si skrátka iný film tak, že budete svoju pozornosť upierať len  na to pekné a príjemné. Nebudete dlho čakať a naozaj sa objaví prvá nádherná scéna.  

„Biely človek má možno hodiny. No my indiáni máme čas!“

V živote dospelého človeka príde z času načas prekážka, alebo problém. Najväčším však nie je strata práce, choroba alebo iná zlá správa. Najvážnejším ľudským zlyhaním býva, keď sa volanie duše stratí pod podobou, ktorú nazývame „civilizovaný človek“. Ak neustále uprednostňujeme  povinnosti a spoločensky konformné role pred prirodzenosťou a ozajstnými životnými radosťami, práve to vyústi do veľkých a  bolestivých zmien. Aby si človek zachoval zdravie a šťastie, mal by robiť veci, ktoré vychádzajú z jeho srdca a vyjadrujú skutočné hodnoty. Na prirodzené ľudské potreby a každodenné bytie však akoby nezostáva čas. Aj tu nám môžu byť Indiáni veľkým vzorom. Skúsme aj my, aspoň občas, vymeniť hodiny za čas...

Katarína Mikulová