Ideálna možnosť nahliadnuť do svojho vnútra

Zdá sa, že duševne zrútených ľudí je dnes viac ako tých zdravých. Psychiatri sú vybookovaní na mesiace dopredu a antidepresíva sa pomaly ale isto stávajú každodennosťou našich dní. Hoci prvý výmenný lístok k psychiatrovi obvykle sprevádza plač, vhodnejšou reakciou by bolo zvolať: Konečne! Teraz už v mojom živote naozaj prebehne zmena. Poďme si to upresniť. V práci trávite priveľa času, šéf je nepredvídateľný neurotik, váš osobný život kolabuje, pretože najbližší vás vidia len za tmy, nuž a potom odrazu prichádza moment, kedy začnete akosi pričasto zabúdať. Neviete si spomenúť ani na to, aký je deň a čo ste robili pred piatimi minútami. Nasleduje chvíľa úvahy, či ste ešte vôbec pri zmysloch a potom to vrcholí: nervový kolaps. Niekto padne k zemi a začnú ho kriesiť, iný sa nevie nadýchnuť, ďalší má pocit, že sa zbláznil, nuž a kopa ostatných skrátka len ostane sedieť ráno na posteli a viac do práce nepríde. Takto to vyzerá, keď do rozbehnutého kolotoča zasiahne sama prozreteľnosť, ktorá sa na váš život už viac nedokázala pozerať. Presne tak. Nervový kolaps máme brať ako jemnejší variant toho, čo sa s nami mohlo stať naozaj: infarkt, mozgová príhoda, či úplne najhoršie – premárnený život. A hoci sa to v prvý moment tak nejaví, chorobou sa práve začal váš vnútorný prerod. Metamorfóza obmedzeného tvora žijúceho v kukle na motýľa, ktorý sa, až to všetko prehrmí, raz slobodne rozletí v priestore. Začiatky však nie sú najľahšie. Pri duševnom zrútení obvykle neviete, čo sa s vami deje – ovláda vás hysterický strach zo smrti, a tak len zrýchlene nahlásite šéfovi PN-ku a na druhý deň vás už blízky tlačí na návštevu k psychiatrovi. Ten vám ponúkne rad liekov, ktoré vás vrátia späť do prevádzky, ale tak rýchlo to zase nebude. Lebo vaše nervy vypli a na regeneráciu potrebujú dlhý čas. To je bod, kam vás život presne chcel dostať. V priestore ticha sa odrazu na povrch vytlačia von myšlienky, ktoré ste si doteraz nechceli pripustiť. Kostlivec vychádza zo zamknutej skrine, aby vás najprv postrašil, v druhom rade poučil a prinútil sa pozrieť na vlastnú biedu, nuž a vo finále vás vyslobodil. A to sa deje tak, že ten zbedačený obraz o sebe, kedy skrátka len spíte a raz za tri dni si vymeníte pyžamo, nosíte mastné vlasy a chcete svoj celý doterajší život vyresetovať na nulu, skrátka prijmete – nie hocijako, ale láskyplne, so srdcom plným pochopenia a súcitu. Voilà, práve ste odhalili pravý význam vašej choroby.

 

Dajte zbohom egoizmu a burnout si vás nenájde

Keď sa človek naviazaný na prácu odrazu nútene ocitne doma, spustí sa mu v hlave gramofón plný sebadeštrukcie: na povrch sa tak (konečne!) dostanú myšlienky, ktoré ho dusili celú jeho životnú púť a ovplyvňovali ho, len si toho nebol vedomý. A možno aj bol, lebo je nás už veľa, ktorí pracujeme na svojej psychológii, ale v čase oslabenia, dlhodobého stresu a podvýživy obranný mechanizmus zlyhá a staré známe pekelné vzorce skrátka prevezmú vedenie. Naše závislosti, vnútorné otroctvá a utkvelé predstavy o tom, aký by mal byť náš život, sú príčinou našich pádov, nervových kolapsov, aj burnoutu. Je ich veľmi veľa, azda nekonečný počet, pretože myseľ každého človeka je originálna – dôležitý je však ich spoločný menovateľ a ten si teraz priblížime v niekoľkých bodoch. ● Musím byť najlepší Filozofia, ktorá má asi najviac devastačný vplyv na naše životy, je filozofia chorobného víťazstva, ktorá nám diktuje, že musíme vyniknúť, vyhrať, byť najlepší a stiahnuť k zemi všetkých ostatných. Nevýhodou je, že takýto postoj sa pestuje u väčšiny dnešných firiem. Fotka najlepšieho zamestnanca visí na nástenke. O tom, že sa vám pracovne čosi nepodarilo, vie do 24 hodín celá korporácia. Za vaše schopnosti sa vám tlieska a dostávate ocenenia, zatiaľ čo o neschopnostiach a drobných faux-pas si šušká celý svet. Ľudia tak hrajú šialenú hru, kde vyhráva najlepší, najvýkonnejší a ten na chvoste, jemne povedané, žerie trávu. Filozofia chcem byť najlepší sa v práci neprejavuje len pracovne. Súťaží sa už o obľúbenosť v kolektíve, najlepšie vzťahy so šéfom, veľkosť a dôležitosť agendy, najlepšiu figúru, handry, pôsobivý prejav, úspešný vtip, úsmev recepčnej. Zanietená povaha sa tak ocitá v živej videohre, snaží sa zbierať tie bonusové body a nevšimne si, že pri honbe za ďalším a ďalším virtuálnym životom, vlastne stráca ten jediný reálny – svoj vlastný. Je vysoko pravdepodobné, že takéto povahy sa dlho udržujú v popredí. Sú výkonní, spoľahliví, zodpovední. Problém nastáva, keď ich akcie pri prvom neúspechu začnú klesať a do popredia sa dostane nový súper, ktorý žne (ich) slávu. A to je priestor, kedy sa človek naviazaný na svoje úspešné ja, začne opúšťať a siahne po zlých pomocníkoch – intrigách, úmyselnému osočovaniu, alkohole a ďalším štyrom kávam, ktoré vypije doma len preto, aby na druhý deň odovzdal oslnivú prácu, s ktorou zase zaboduje a všetkých ostatných pošle do čerta. Asi nemusíme ďalej rozvíjať scenár, čo sa stane s telom a dušou človeka po viacerých takýchto tortúrach. Na smrť vysilený workoholik si uvedomí, že mu dochádza dych. Prichádza dovolenka, prvá PN-ka a možno aj taká, z ktorej sa späť do práce už nikdy nevráti. Aspoň nie ako človek, ktorým bol doposiaľ. ● Som ten, za akého ma pokladajú druhí Dnešná doba praje jednej strašnej závislosti – závislosti na názore druhých ľudí. Všetci sa chcú páčiť, byť vnímaní ako tí sympatickí, krásni, úspešní, pretože majú pocit, že to, ako ich vníma svet, im dáva poznať pravdu o sebe. Lenže to je do veľkej miery lož, pretože filozofia dnešného sveta je veľmi nepriateľská voči ľudskej slabosti a neúspechu. To znamená, že ak sa príliš naviažete na to, čo si o vás myslia druhí, budete sa cítiť ohromne, kedykoľvek vás budú obdivovať a naopak pod psa, kedykoľvek zažijete neúspech a spoločnosť na vás bude nazerať ako na chudáka. Odosobniť sa od tlaku spoločnosti je celoživotná úloha človeka, úplne najťažšia je však na začiatku, keď je človek ešte mladý a krehký a veľmi túži po spoločenskom uznaní. Ak nám okolie nedáva pocit bezpodmienečného prijatia, vždy to zamáva s našou sebahodnotou. Presne z tohto dôvodu odporúčame preventívne zabojovať hneď na dvoch frontoch: Prvý – nesnažte sa všetkým páčiť. Ak sa o to budete snažiť, na pracovisku sa stanete dievčaťom pre všetko, ľudia vás budú zneužívať a vy, keďže všetko podstúpite zo strachu z neprijatia, sa rýchlo vyčerpáte. Druhý – neodporúčame sa príliš dôverčivo otvárať pred ľuďmi, ktorí nie sú vašimi blízkymi priateľmi. Súťaživý kolega sa totiž môže naoko tváriť, že vás veľmi empaticky počúva, ale zároveň môže jedného dňa vašu prejavenú slabosť zneužiť proti vám – napríklad tak, že vás dostane do rozpakov pred ostatnými, alebo vás začne kŕmiť vyjadreniami, ktoré vaše sebavedomie zakopú pod čiernu zem. Ak máte teda vo svojom okolí človeka, ktorý nešetrí superlatívami o sebe, no vás stále častuje poznámkami ako: „Dnes vyzeráš zle. Si chorá? Vidieť, že máš toho veľa,” zapnite ostražitosť a prestaňte mu načúvať. Je tu totiž riziko, že si repertoár jedovatých hlúpostí odnesiete domov a postupne vás budú nahlodávať. ● Som na tom najhoršie zo všetkých! Určite ste už okúsili ten pocit menejcennosti, keď ste si obzerali cudzie profily na Instagrame. Keď si človek prechádza všetky tie nekonečné fotky, má pocit, že celý svet je na jednej veľkej dovolenke: všetci sedia na pláži, na káve, v spoločnosti dobrých priateľov, sú krásni, zdraví, dôležití – len jedno im chýba – problémy. Ak človek práve prechádza ťažkým obdobím, pri pohľade na všetko to pozlátko ľahko upadne do depresie. Je to preto, lebo sa nechal chytiť do pasce obrázkovej cenzúry a uveril, že všetci tí ľudia sú mimoriadne šťastní, to len ON behá po svete ako blázon a nevie, kde by konečne našiel kúsok pokoja. Ak je krehký človek v častom obklopení ľudí, ktorí sa tvária, že problémy neexistujú a ak v jeho živote nie je nikto, kto by mu úprimne priznal svoje trápenie, ľahko sa stane, že naozaj uverí, že ten defektný je len on sám. Že je neschopný, nedostatočný, iný – a že je s týmto svojím neslávnym osudom vlastne jediný na svete. Toto je asi najhoršia ilúzia, ktorej občas podliehame všetci. Myslíme si, že sme špeciálne neschopní a nepripravení na život, a tak upadáme do malomyseľnosti. Uzamknutí v sebe riešime len svoj životný údel a v teple domova ho slepo vnímame ako ten najhorší možný. Samozrejme, že je to hlúposť a bohapusté klamstvo vašej mysle. Lebo ak by to bola pravda, v takom prípade by predsa neexistovali nemocnice, sanatóriá, hospice a väznice. To tam sú ľudia, ktorí skutočne trpia, len ich nikto nezavesí na sociálnu sieť! A svoje ťažké dni prežívajú aj tí ostatní, bežní ľudia – len sa to rovnako ako vy boja verejne priznať, lebo sú tak isto ako vy, závislí od mienky druhých ľudí...

 

Krehkosť k človeku patrí

Všimnime si, ako jedno klamstvo umocňuje druhé a ako navzájom spolupracujú, aby človeka úplne uväznili v začarovanom kruhu. Malomyseľný človek je závislý od mienky druhých, a tak aby zapadol a zapáčil sa, snaží sa vystúpiť na piedestál slávy cez nekonečné víťazstvá. Robí všetko preto, aby zapôsobil na druhých, čo je z dlhodobého hľadiska tak vyčerpávajúce, že jedného dňa zlyhá – a tak znovu upadne do malomyseľnosti. Vnútorne vybičovaný a trpiaci neláskou k sebe samému ráno opäť vstáva, snaží sa vyzerať ako hviezda, podá v práci perfektný výkon, výsledkom čoho sa opäť chvíľu drží nad hladinou. Opäť sa po niekoľkých víťazstvách unaví, urobí chybu, upadá do malomyseľnosti a tak dokola. Vyslobodiť ho môže len jedno – náhle osvietenie alebo choroba. Tá však pre človeka spochybňujúceho samého seba býva obvykle veľkým sústom – som neschopný, nedostatočný a teraz už aj chorý! Na dne ľudského zúfalstva sa však rodí malý zázrak: človek sa osobne stretá so svojím zbedačeným JA, tým nechceným, odsúdeným, prehrávajúcim, slabým, nemilovaným a má výnimočnú možnosť konečne si ho všimnúť, prijať a milovať. V tomto bode nemožno nevidieť, že životný príbeh človeka je síce neľahký, no mimoriadne krásny. Lebo aj keď upadáme, neupadáme bez príčiny, ale preto, aby sme povstali ako noví, celistvejší, slobodnejší. Je to proces, ktorý nám umožňuje prijímať svoju krehkosť, tak neprijateľnú pre tento svet, no tak dôležitú pre nás – pretože práve skrze ňu si môžeme uvedomiť našu pravú neodškriepiteľnú hodnotu, úplne nezávislú od čohokoľvek pozemského. A potom taký burnout v tomto duchu vlastne nie je žiadna tragédia... ;-) text_ Katarína Mikulová