Kto vie povedať „nie“, ten si váži sám seba a rešpektuje svoje potreby. Slovíčkom „nie“  formujeme naše vzťahy a dávame druhým najavo, že poznáme svoju cenu. „Nie“ patrí do bežného slovníka silných a sebavedomých ľudí, no vysloviť ho je veľakrát problém. 

Poznáte to?

Volá vám mama v piatok večer a úpenlivo vás prosí, aby ste jej cez víkend prišli pomôcť s prácou na záhrade. Láme vás silnými argumentmi, že ona už nevládze a otec je chorý. Stúpa vo vás napätie − na voľný víkend ste sa tešili, avšak pomoc mame by ste nemali odmietať. Napokon teda súhlasíte a ešte skôr, ako zložíte telefón, cítite, že ste zradili kúsok seba. 

Ten pocit poznáme asi všetci. Je to ako kúpiť si v obchode šaty, ktoré sa vám nezdajú, ale predavačka vám venovala už príliš veľa času. Alebo ako prispieť na dobročinnosť len preto, že vám bolo zaťažko „odpinkať“ sympatických ľudí z charity. Prečo kývneme na súhlas, aj keď s tým vnútorne nesúhlasíme? Prečo nevieme povedať „nie“? 

Vy verzus váš rodič

So slovíčkom „nie“ sme ako malé deti nemali žiaden problém – naopak, hovorili  sme ho úplne prirodzene. Tak napríklad, keď nám mama vzala hračku, alebo nás nútila do činností, ktoré nás nebavili, vtedy sme celkom sebavedomo vyjadrovali „nie“ – krikom, plačom, trucom. Odmietať sme teda ako malí vedeli bez problémov, no odnaučili sme sa to – kvôli následkom, ktoré naše detské „nie“ sprevádzali. Čo urobí mama, keď dieťa vzdoruje? Väčšinou ho vyhreší, potrestá, dá mu zopár na zadok... a dieťa sa tak učí, že vzdorovať sa nepatrí a lepšie je so všetkým súhlasiť.

Práve z tohto dôvodu je slovíčko „nie“ zahalené rúškom negatívnych pocitov. Hovoriť „nie“ značí totiž egoizmus a v spoločnosti sa trestá. 

Aby sme sa týmto nepríjemnostiam radšej vyhli, pristupujeme tak na súhlas – pomôžeme kolegyni s prácou, vezmeme ešte jeden nadčas, ostávame ticho, keď nám v reštaurácii namiesto jedla prinesú neochutenú žbrndu. Tento pasívny prístup však akosi nie je v poriadku, sami to cítime – myslieť „nie“ a hovoriť „áno“ nás vie vo vnútri pekne zabolieť.  Ocitáme sa tak v bludnom kruhu – desí nás klásť odpor, aj pasívne súhlasiť. Tak aká je teda tá správna reakcia?

Egoizmus je na mieste

Približne vtedy, keď sme sa odnaučili vyjadrovať nesúhlas bez strachu, začala sa budovať aj naša empatia – začali sme vnímať potreby iných a prispôsobovať im svoje správanie. Ľahko sme vycítili, čo sa nášmu okoliu páči a čo nepáči a do týchto mantinelov sme sa snažili vtesnať naše činy, myšlienky aj emócie. Tento páčivý program nám utkvel v pamäti natoľko, že časom ukradol pozornosť aj našim vlastným potrebám – v snahe nesklamať ostatných sme sa naučili obetovať sa a nepočúvať svoj vnútorný vzdor.

Rokmi sa však v našich srdciach hromadí horkosť, pomaly ale isto nás toto príkladné správanie prestáva baviť. Úsmev, potľapkanie po pleci či vrúcne „ďakujem“ sa nám zdajú málo za to, že obetujeme seba na úkor druhých. Tento rozpor s pribúdajúcim vekom rastie a nie je nepríjemný len tak náhodou. Keď svoje túžby dokola neakceptujeme, z centra bolesti sa derie otázka: „Prečo si sám seba tak nevážim?“

Možno obviníme ostatných a povieme, že to oni nás zneužívajú a nútia robiť všetky tie veci, ktoré nechceme. Pravdou však je, že robia len to, čo im dovolíme. To my sme sa dobrovoľne stali Matkou Terezou a každý si na to zvykol. Pravdaže, kto by sa na nás neobrátil, keď dopredu vie, že práve my mu vyhovieme? Môžeme to však stopnúť! Tá správna dávka egoizmu je na mieste a bez pochyby si ju každý zaslúži.

Hororové scény

Aj keď sme už dospelí, máme vlastné auto, byt či dokonca vlastné rodiny – stále môžeme mať problém vzdorovať. Najčastejšie je za tým obava, že tak, ako to bolo v detstve, bude naše „nie“ aj  dnes sprevádzané nepochopením a trestom. Výsledkom tohto rozmýšľania sú hororové scény, ktoré sa podľa nás udejú vždy, keď vyjadríme vzdor. Takéto hororové scény sú prehnané, nepravdepodobné a stávajú sa nezmyselnými brzdami v našej ceste za lepším životom. Tak napríklad: bojíte sa, že ak odmietnete ďalší nadčas, šéf vás vyhodí? Ale prosím vás! Kedy sa reálne odohrala taká situácia? Stanoviť si vlastné hranice je naopak príťažlivé, lebo nadriadenému dáva najavo, že poznáme svoju cenu. 

Odpozorujte preto a stopnite tieto hororové scény. Realita je totiž taká, že máte právo kedykoľvek a komukoľvek povedať vaše „nie“. Ľudia vám nesmú zasahovať do života tým, že vám napríklad neustále menia program, vyciciavajú vás z energie, zamestnávajú, či obťažujú nezmyselnými telefonátmi. Nech je to ktokoľvek, dokonca vaša matka, aj ju máte stále právo odmietnuť a to vždy, keď cítite, že tak je to pre vás najlepšie.

Nerozvádzajte to!

Ak už niekoho odmietnete, pokúste sa nič nerozvádzať. Ak príliš obhajujeme svoj vzdor, odhalíme tak svoju slabinu a dávame druhej strane priestor na protiargumenty. Buďte sebavedomí a naučte sa, že ostatní si vystačia s vašim obyčajným „nie“.  Chcete povedať „nie“?  Povedzte „nie“. A bodka. Nie je vašou povinnosťou nič ďalej rozvádzať a obhajovať sa – ak to od vás ľudia vyžadujú, potom vašu nezištnú pomoc berú ako povinnosť a je najvyšší čas s tým skoncovať.

6 krokov k „nie“

Dajte si s dobročinným „áno“ na chvíľu pauzu – namiesto toho sa naučte hovoriť „nie“,  a pritom nepošliapať svoje vzťahy s druhými.

1. Nemajte sa za slabocha
Ak ste na sebe spozorovali, že máte problém vyjadriť nesúhlas, nevešajte hneď hlavu. Je naozaj len veľmi málo ľudí, ktorí povedia „nie“ chladnokrvne v každej situácii. Najčastejšie má každý svoj okruh ľudí, ktorých vie len ťažko odmietnuť. Popremýšľajte nad tým, koho už viete odmietnuť bez problémov – to vás správne namotivuje.

2. Hovorte k veci
Je dôležité, aby ste pri odmietaní skutočne hovorili k veci. Niekedy nás môže prosba druhého priam vytočiť a my vybuchujeme – nasleduje hŕstka štipľavých slov a oheň je na streche. Bez ohľadu na to, čo si o tom druhom myslíte, neodchádzajte od témy. Chce od vás kolegyňa, aby ste opäť vzali nočnú? Nenadávajte jej, že je nespoľahlivá a drzá, skrátka ju odmietnite. Vyhnete sa tak konfliktom.

3. Doprajte si čas
Zapamätajte si, že nemusíte reagovať na prosby a podnety druhých okamžite. Nehovorte hneď „nie“, najprv si druhého pozorne vypočujte, dáte tak najavo, že ste nad vecou premýšľali a vaša odpoveď nie je unáhlená. Niekedy dokonca nemusíte reagovať ani v danom rozhovore, v pokoji sa uchýľte k formuláciám ako: „Dám ti vedieť o päť minút/hodinu/zajtra“  Nebojte sa zobrať si svoj priestor, len zriedkakedy ide o otázky života a smrti.  

4. Áno-Nie-Áno stratégia
Ak nechcete druhého zraniť, veľmi vďačná je takzvaná „áno-nie-áno stratégia“. Vyzerá asi takto: „Veľmi rada by som prišla na tvoju oslavu (áno), ale v sobotu už máme program (nie). Budúci týždeň však spolu môžeme niečo vymyslieť.(áno)“ S takouto formuláciou bolí odmietnutie o čosi menej a druhá strana nemá veľa dôvodov uraziť sa na vás.

5. Nepočúvajte strach
Už sme hovorili o hororových scenároch, ktoré nám vždy bežia hlavou, keď kohosi odmietame – strach z prepustenia, strach z hádky či straty priateľstva. Vždy, keď sa bojíte niekoho odmietnuť a už-už smerujete k súhlasu, skontrolujte svoju myseľ – nebojím sa tak náhodou zbytočne? Naozaj mi hrozí prepustenie či strata priateľstva? Ak si svoje obavy konkretizujete, často vyjde najavo, že sú prehnané a veľmi nepravdepodobné. 

6. Stojte si za svojím
Ak ste druhého svojím „nie“ prekvapili, možno bude reagovať podráždene. Nenechajte sa vyviesť z rovnováhy! Zlaté pravidlo znie: Čím intenzívnejší odpor kladie druhá strana, tým šetrnejšie na to reagujeme. Nedávajte voľný priechod emóciám, nepúšťajte sa do hádky. Aj keď je to ťažké, pokúste sa chladne trvať na svojom – „Nie, nevyhovuje mi to.“, môžete opakovať, kým druhá strana vaše stanovisko neakceptuje.

Na záver si treba pripomenúť ešte jednu dôležitú vec: nezabúdajte, že chápadlá strachu útočia z mnohých strán. Tak, ako by sme nemali bez reptania brať v práci nadčasy, nemali by sme sa ani podceňovať a hovoriť „nie“ zo strachu. Chce od vás šéf, aby ste prevzali viac zodpovednosti? Dobre popremýšľajte, či to nie je pre vás viac šanca ako bremeno a či by nebolo predsa len vhodnejšie súhlasiť. 

Skôr, ako zareagujete, nezabudnite krátko skontrolovať, či vaše rozhodnutie pramení z lásky. Ako kompas vám poslúži hlas vášho srdca – ten prvý okamih, ktorý cítite vždy o sekundu rýchlejšie ako svoje ego...

Katarína Mikulová