Všetci sa z času na čas stretávame s pármi, ktoré žijú šťastný harmonický život. Sú si priateľmi, spolupracovníkmi, milencami, majú rovnaké koníčky alebo sa každý venuje tomu svojmu, podporujú sa, veria si, problémy riešia ohľaduplne a so vzájomným rešpektom. Spolupracujú. Aké je ich tajomstvo? Máme všetci možnosť vytvoriť si v partnerstve atmosféru pohody a tolerancie?
Schopnosť spolupráce je založená primárne na množstve spoločenského cítenia, ktoré si človek rozvíja od detstva. Medzi základné postoje, ktoré si vytvára, patria: pocit spolupatričnosť, ktorej protikladom je nepriateľstvo, dôvera v druhých oproti nedôvere a podozrievaniu, sebadôvera v opozícii k pocitu menejcennosti a odvaha proti strachu.
Nie je dôležité, čo sa stalo. Dôležitý je postoj...
Často sa nám stáva, že počas dňa zažívame nepriateľstvo, odmietnutie, cítime sa nepochopení, zranení. Z nepriateľského vonkajšieho sveta prichádzame k partnerovi, domov. Vraciame sa však neoddýchnutí, napätí, nahnevaní, nevypočutí. Doma nachádzame partnera, ktorý nás nechápe, dožaduje sa svojej pravdy, je kritický. Rovnako ako my. Naša nespokojnosť je tým väčšia, čím viac sme očakávali, že u partnera nájdeme raj. Je ľudské stať sa kritickým voči ostatným, keď trpíme svojimi vlastnými nedostatkami. Nedarilo sa nám v práci, na ulici do nás vrazili nevšímaví ľudia, v obchode nemali čerstvé pečivo. Vtedy nás zaujímajú chyby ostatných. Každý má dobré vlastnosti rovnako ako aj zlé. To, či sa zameriame na jeho klady alebo nedostatky, naznačuje náš postoj k danému človeku. Rovnako fungujeme aj pri vytváraní postojov k životu. Nezáleží na tom, či zažívame len samé dobré alebo zlé veci.
Výhody a nevýhody, ktoré nachádzame v živote a v ľuďoch odrážajú naše vlastné postoje. Zvyčajne nám náš vlastný pocit spolupatričnosti umožňuje vidieť a tešiť sa z dobrých vlastností iných ľudí. A táto spolupatričnosť a vôľa spolupracovať v partnerstve nás posilňuje pri prekonávaní vnútorných aj vonkajších prekážok. Pokiaľ niekoho milujeme, jeho chyby nie sú dôležité. Ak však pocítime nerovnosť a menejcennosť, staneme sa nepriateľskými, objavujeme chyby, ktoré sme predtým prehliadali.
Čo chcem ja a čo chceš ty?
Dajme tomu, že eden z partnerov – žena, chce ísť večer do spoločnosti, ale druhý partner – muž, sa vráti unavený po práci a chce zostať doma. Žena vidí chybu – neochotu partnera vyjsť jej v ústrety a ísť sa po celom dni zabaviť. Muž identifikoval ženinu chybu – nemá pre neho pochopenie, je necitlivá, myslí iba na seba. Ani jeden z nich sa nepokúša potešiť toho druhého, neprejavujú si náklonnosť, každý trvá na svojich právach a cíti sa zneužitý, ak nedostane to, čo chce a čo si zaslúži.
Je ľahšie vychádzať s ľuďmi, ktorých vidíme zriedkavo. Vzdialenosť uľahčuje harmóniu. V partnerstve je nevyhnutné akceptovať sa navzájom a pritom mať rád samého seba. Je to denno-denná práca. Všimli ste si, že často venujeme viac starostlivosti tomu, aby sme urobili dobrý dojem na cudzích ľudí ako na tých, ktorých milujeme? Z mnohých dôvodov je pre ľudí často ťažké zaobchádzať s blízkymi alebo členmi rodiny s úctou. Príčiny môžu byť rôzne, ale vždy sú spojené s osobným strachom a pocitmi menejcennosti. Nedostatky najbližších odrážajú našu vlastnú hodnotu a postavenie. Cítime sa zahanbení ich omylmi, ako keby boli naše vlastné. A to je zraňujúce. Vtedy sa nám ťažko spolupracuje.
Harmonický vzťah? Spolupráca a akceptácia
Spolupráca je vzájomná interakcia, vedomá, harmonická spoločná činnosť smerujúca k spoločnému cieľu. Ide o zhodu a vzájomnú pomoc partnerov. To, čo spolupráci prekáža je strach. Ako sa mu môžeme vyhnúť? Strach ohrozuje náš pocit bezpečia. Bezpečie a pocit vnútornej istoty potrebujeme k sebarozvoju. V živote však stále čakajú smrť, choroby a katastrofy, hrozby, ktoré nevieme účinne kontrolovať. Môžeme však posilňovať dôveru v seba a v naše okolie. Sebadôvera prejavená pri strese je odvaha. Odvaha a sebadôvera sú základom pocitu bezpečia. Človek verí, že čokoľvek sa stane, bude schopný urobiť všetko čo najlepšie.
Keď sa vrátime k nášmu páru, obaja sú zranení nepochopením druhého a obaja majú strach, že ich druhý nemá dostatočne rád. Je možné, že jeden z nich využije odpor k „zlepšeniu“ situácie. Postaví si hlavu a bude trvať na svojom. Alebo sa jeden z nich rozhodne bojovať za svoju pravdu, či ustúpiť, podriadiť sa druhému. Skutočné zlepšenie nie je možné bez akceptácie. Nejde o zhodu, môžeme nesúhlasiť. Akceptácia je prejav pozitívneho postoja bez ohľadu na existujúce spory alebo nedostatky. Je to priateľstvo a chápavý postoj, čo pozitívne ovplyvňuje spoluprácu. Vyjadrenie pochopenia unavenému partnerovi a rovnako aj partnerke tešiacej sa do spoločnosti, vytvára atmosféru pre konštruktívne riešenie situácie. Všetky ďalšie návrhy sa zdajú byť prijateľnejšie, láskavejšie, ohľaduplnejšie.
Čokoľvek sa v páre medzi dvoma ľuďmi stane, je výrazom určitej rovnováhy, ktorá je prítomná od začiatku ako sa spoznali. Podlieha opakujúcim sa zmenám, netýka sa nikdy iba jednej strany. Obe strany si nepretržite nahrávajú, bez ohľadu na aktivitu či pasivitu každej z nich. Vytvárajú spoločne pojem „my“. Spolupráca začína ale až tam, kde sa „my“ týka obidvoch v duchu myšlienky: viem, že si tu, vnímam ťa, akceptujem ťa, som tu pre teba rovnako ako ty pre mňa, si pre mňa dôležitý, dôležitá.
Skúste v prvom rade prijať samých seba, takých akých ste, potom budete omnoho ľahšie vedieť prijať aj partnera a jeho postoje, aj každú situáciu, v ktorej sa spoločne ocitnete. Nemôžeme zmeniť ľudí okolo seba, ale určite dokážeme zmenou svojho postoja ovplyvniť realitu. S láskou ide všetko ľahšie. Ak budeme vnímať svet, partnera a realitu cez optiku lásky, spolupatričnosti, vzájomnej úcty a akceptácie, bude náš život určite harmonickejší. Veľa šťastia a dobrej spolupráce vo vzťahoch!
Eva Hlístová