Sme generácia KREHKÝCH
ale máme na to svoje dôvody

 

Keď sa porovnávame s generáciou našich starých otcov a mám, môžeme mať pocit, že toho zvládali oveľa viac. Predsa len – neboli tu vymoženosti doby, ktoré by uľahčovali prácu, urýchľovali komunikáciu. Napriek tomu svoj život statočne odžili, často v obklopení veľkej rodiny a v skromných podmienkach. My sme dnes, oproti nim, akoby slabší a oveľa krehkejší. Prečo je to tak?   

Rodina, ktorá žila v osemdesiatych rokoch minulého storočia, je úplne inou rodinou, ako je tá dnešná. Bola totiž vsadená do celkom odlišného kontextu dejín, hodnotového presvedčenia, žila v úplne odlišných istotách a takisto neistotách ako my. Zatiaľ, čo naše mamy zvládali výchovu piatich detí a nikdy sa nesťažovali na vyhorenie, dnešné mamy kolabujú už zopár mesiacov po začatí materskej. Ale nemýľme sa. Nie je to len tým, že by sme dnes boli nejakí horší. Najdôležitejším rozdielom je náš odlišný emocionálny a mentálny svet – to, s čím všetkým sa dnes boríme a musíme sa vysporiadať vo vnútri.

7. DÔVODOV, PREČO SME GENERÁCIOU SNEHOVÝCH VLOČIEK
 

1_ Nie sme zvyknutí na fyzickú prácu

Moderný človek pracuje najčastejšie za počítačom a nedostatok pohybu sa snaží vykompenzovať na hodine pilatesu či vo fitness centre. Často v pohodlí telocvične a len niekoľko mesiacov pred začiatkom leta, aby vyzeral na dovolenke pri mori aspoň trochu dobreJ. My, novodobí buržuji z 21. storočia, už nevieme, čo je to starať sa o pôdu, pestovať zeleninu, obriaďovať dobytok alebo pásť husi. Je to pre nás nepredstaviteľný svet, ktorý patrí do minulosti. Lenže to, že tieto prirodzené práce okolo domu alebo statku už absolútne nepoznáme, má na nás neblahý efekt – sme málo vystavení okolitým živlom, sme akoby “vykorenení“ z prírody, nie sme ošľahaní ani slnkom, ani vetrom. V zime rýchlo nastavíme radiátory, v aute si zapneme vyhrievanie sedadla. Naše telo stráca schopnosť bojovať o prežitie, pasovať sa s dramatickými zmenami prírody. Preto sme fyzicky oveľa slabší, takpovediac rozmaznaní a málo otužilí. Na druhej strane, je naša túžba po komforte úplne prirodzená a pochopiteľná. To, čo sa totiž medzigeneračne takisto intenzívne zmenilo, sú pracovné podmienky a vyššie životné nároky. Dnes je ťažšie, ako kedykoľvek predtým, vlastniť svoj byt či dom. Často sú možnosti bývania spojené s celoživotnou hypotékou, vysokými splátkami a úrokmi, čo neúmerne zvyšuje hladiny nášho emocionálneho zaťaženia a stresu. To preto sme takí závislí od pohodlia. Naša práca vo firme obvykle nekončí o pol druhej. Prichádzame večer, unavení a zrelí akurát tak pustiť si seriál a vypiť pohár vína.

2_ Sme neustále tlačení k produktivite

Keď pozeráte staré české filmy, nutne sa musíte usmievať. To, čo je opojné na týchto filmoch, je pomalosť doby, ktorú odrážajú. Nikto nemá pracovný stres, nikto nerieši uzávierky, nevarí si šiestu kávu v nočnej kancelárii. Trochu nám pomalosť doby chýba, lebo ten dnešný svet, aj keď má nepochybne obrovské množstvo výhod, tlačí na neustálu produktivitu. Možno je menej nezamestnaných a viac tých bohatých a vzdelaných.  Lenže to, čo niekoľkonásobne vzrástlo, je frustrácia z vlastnej práce, pocity nenaplnenia a vyžmýkania, pocit, že som svojím zamestnávateľom vykorisťovaný, zneužívaný a nedocenený. Narástla miera fluktuácie. Vybuchol fenomén vyhorení. Dôvodovom sú neraz nezmyselné pracovné činnosti v korporáciách, slabá emocionálne hygiena na pracovisku, ktorá nerešpektuje náš osobný priestor, vysoká miera byrokracie a vedomie, že sme kedykoľvek nahraditeľní. Samozrejme, že takéto pracovné podmienky neúmerne zvyšujú náš vnútorný nepokoj. Z tohto hľadiska nie sme slabší, ale oveľa silnejší ako generácia našich otcov a mám. Nárast komercie a globalizácia neúmerne zrýchlili výrobu a tempo práce, čo naši predkovia nepoznali. My sme generácia, ktorá sa musí vzdelávať, napredovať a nikdy nezaspať na vavrínoch.

3_ Sme príliš naviazaní na to, čo si o nás myslia druhí

Kedysi sme sa nemali veľmi s kým porovnávať. Maximálne so susedom alebo s kolegom. Dnes žijeme v dobe sociálnych sietí. Sme prakticky neustále informovaní o tom, ako kto žije, ako sa mu darí, ako sa vyvíja. Sociálne siete a mediálny obsah tvoria obrovskú súčasť našich životov. Sú takpovediac doktrínou, diktujúcim imperatívom toho, čo sa smie a čo sa nosí. Keďže žijeme v dobe chronických neistôt (práca, financie, bývanie, vzťahy), veľmi túžime po prijatí a uznaní aspoň v digitálnej forme. Zuckerberg ani netušil, čo spôsobí, keď založí Facebook. Dnes je miliarda ľudí online. Aby boli v obraze. Aby boli “in“. Aby dostali like. A hoci sa nám všetkým zdá, že sme hrozne nad vecou, nad vecou nie je nikto. Je to novodobá závislosť, ktorá formuje naše premýšľanie o živote, determinuje naše očakávania, naše túžby. Chceme sa mať aspoň tak dobre ako tí druhí.  Keď denne vidíte miliónové dovolenky influencerov, krásne úsmevy veselých rodín, bombastické správy svojich známych, aj vy to chcete. Takáto frustrácia je však len ďalším olejom do ohňa, ktorý nás nabáda k tomu, aby sme začali znovu tvrdšie pracovať, znovu viac zarábať, aby sme mohli dostať uznanie a udržali sa na priečkach tých ľudí, ktorí to zvládli. Nie, toto nie je ľahký náklad. Spoločenský tlak je v instagramovej dobe často neúnosný a človek musí byť veľmi vyrovnaný a vynaložiť silnú dávku sebazaprenia, aby tomu čelil s pokojom. Aby nestratil vedomie vlastnej autentickej hodnoty, ktorá je od externých faktorov bohatstva a práce samozrejme úplne nezávislá.

4_ Technológie nám zahltili mozog

Nikdy nebol centrálny nervový systém človeka tak preťažený, ako je dnes. Doba sa neuveriteľne zrýchlila. Ak ste chceli v minulosti niečo vybaviť, jedna vec vám trvala aj celý deň. Kým ste vyzdvihli poštu, vybavili telefonát. Veľakrát ste chodili peši na návštevu – niečo sa opýtať, niekomu “zazvoniť“ dole k bráne. Bol to oveľa pokojnejší a pomalší režim ako ten dnešný, pri ktorom ste mali oveľa viac pohybu. Dnes žijeme v instantnej dobe rýchlych riešení. Behom niekoľkých minút sme schopní zabookovať letenku, založiť si v banke účet, objednať si jedlo, odpísať kolegom v práci cez e-mail. Prakticky neustále nám zvoní nejaká notifikácia, svieti terčík na telefóne. Niekoľko hodín denne vstrebávame stále nové a nové správy. Trump dá zabiť iránskeho generála a vie o tom do niekoľkých hodín celý svet. To, čo dnes prispieva k nášmu vyčerpaniu, sú teda aj technológie a naša neschopnosť s nimi biologicky držať krok. Sú enormne rýchle a majú moc nás pohltiť. Ak sa necháme. Zatiaľ sa o slobodu veľmi nesnažíme. Zaspávame s očami na displeji, celý deň držíme v ruke mobil, a tak aj vyzeráme – nevyspato a často vyčerpane. Digitálna detoxikácia je v dnešnej dobe nevyhnutná. Ak chceme byť zdraví, nutne musíme nájsť work-life balans, chodiť do prírody, vytvoriť si zdravé rituály a obmedziť na minimum životný štýl, ktorý je závislý od všadeprítomnej Wi-Fi.

5_ Žijeme v pretlaku informácií

Iste, v súčasnej dobe môžeme byť vďační za slobodu prejavu. Ale platíme za ňu nemalú daň. Do popredia sa dostávajú samozvaní experti na všetko. Ľudia, ktorí vás zbavia rakoviny sódou bikarbónou. Ľudia, ktorí vás vyliečia z depresie vyháňaním diabla a prikladaním rúk. Žijeme v dobe extrémneho množstva vedomostí, ktoré sú živnou pôdou pre všetky hoaxy a konšpiračné teórie. Človek ochorie a už sa to naňho odvšadiaľ sype: Môže za to absencia vitamínov. Môžu za to parazity. Môžu za to psychické bloky. Môže za to karma. Tisíc vysvetlení na tisíc problémov ústi len do jednej skutočnosti – do zmätku a do stresu. Názorov na život je totiž celá miliarda a človeka chytá frustrácia už len z toho, že si z nich má vybrať. Preto je mamička minulej doby úplne odlišná od tej dnešnej mamy. Kedysi matka robila, čo vedela. Dnes vie moderná mama veľa, ba až priveľa. Chce byť ekologická, vedecky podkutá, chce byť doktor House aj Sigmund Freud, chce byť Montessori, aj babka bylinkárka, chce byť všetkým. Strácame sa v akútnom návale požiadaviek a nárokov na samých seba, a tak máme neustály pocit zlyhania. A to je nezdravý stav. Nemusíme v ňom však zotrvať. Môžeme v pokore prijať svoju obmedzenosť, mnohokrát bezmocnosť. Vďaka pokroku sme si zvykli, že musíme nutne všetko vedieť vyriešiť. Ale to je utópia. To, čo nám chýba a čo nám prinesie do života radosť, je väčšie spoľahnutie sa na Boha, na samotný život a viera v seba. A tiež rešpektovanie vlastných hraníc a fyzických či duševných možností.

6_ Sme spoločensky frustrovaní

Či chceme alebo nie, kapitalizmus nám priniesol mnoho výhod, ale aj nevýhod. Vlnu nespokojnosti badať najmä na hodnotovom fronte. Už neplatí to, čo platilo kedysi. Na vrchole spoločenského rebríčka už dávno nestoja šľachetní bojovníci za dobro, profesori a intelektuálni hrdinovia svojej doby. Ale oligarchovia, zbohatlíci, ktorí často bez vzdelania dosahujú spoločenské postavenie a finančnú nezávislosť, ktorú si azda ani nezaslúžia. A to nutne spôsobuje v ľudskom hodnotovom nastavení zmeny a neraz morálne konflikty. Psychológovia zastávajú názor, že tento novodobý princíp širokých lakťov deprimuje najmä mužov. Ak boli vychovávaní v hodnotách, ako je pravdovravnosť, usilovnosť a čestnosť, môžu sa v produktívnom veku cítiť nedocenene a nepochopene, lebo tieto ich kvality častokrát svet zraní, či pošliape. To je moment, kedy sa veľa mužov sťahuje do seba, zablokuje svoje autentické JA. Po svete chodí veľa novinárov, ktorí nerobia svoju prácu, lebo sa boja vyššej cenzúry. Po svete chodí veľa účtovníkov, daniarov, právnikov alebo finančných analytikov, ktorí opustili prácu kvôli vnútornému morálnemu konfliktu. Dnes sa musíme naučiť vysporiadať so svetom, ktorý nie vždy hrá fér.   

7_ Sme podvyživení kvôli nekvalitnej strave a nárastu intolerancií

Ďalšia zrada všadeprítomného blahobytu je ekologický problém a klesajúca kvalita potravín. Potraviny, ktoré dnes kúpime v obchode, nemajú takú výživnú hodnotu, ako mali v čase našich otcov a mám. Samozrejme – je iné kúpiť si čerstvé mlieko v miestnom kravíne a vypiť ho takpovediac surové a je niečo iné vypiť mlieko z krabice, ktoré bolo niekoľkokrát pasterizované obrovskou teplotou. Štúdie ukazujú, že jeme neprimerane veľa uhľohydrátov a skoro žiadnu vlákninu. To nám spôsobuje cukrovku, ale aj emocionálne výkyvy. Dalo by sa to zhrnúť aj takto: Milujeme cukry, lebo sme emočne frustrovaní, a tak svoje pocity zajedáme. Pre nedostatok času občas nevaríme, doprajeme si fastfood alebo jedlo z diskontného reťazca. A to je samozrejme  problém. Paradajka, ktorá vyrástla bez pôdy a slnka, asi nebude pre naše telo tak prospešná ako paradajka, ktorú odtrhnete zo svojej záhradky pri dome. Preto sme dnes nútení opäť – viac míňať za kvalitné jedlo, vynakladať viac úsilia pri jeho hľadaní a zaobstaraní. Nakupovať v bio obchode je však trošku iná cenová liga ako nakupovať v diskonte. Celý kruh sa tak môže roztočiť odznova a sme späť pri pracovnom strese a snahe zarobiť čo najviac peňazí. Riešením tohto problému je vynaliezavosť a minimalizmus. Staviť na kvalitné potraviny, ale možno ich nekupovať v najdrahších obchodoch, občas vycestovať na miestnu farmu a úplne vypustiť fastfoody. Dobre nám urobí, keď si jedlo pripravíme sami a v úplnej jednoduchosti.

V krehkosti je SILA

Niekto by povedal, že tento článok je depresívny, lebo odkrýva všetky negatíva doby. To však vôbec nie je pravda. Naša doba má obrovské množstvo výhod, ktorých sme si vedomí. Ale je dobré hovoriť aj o príčinách našich kolapsov, našich nepríjemných pocitov, s ktorými sa každodenne stretáme – vystavení enormnému tlaku zo všetkých strán, vrátane nás samých. Máme totiž tendenciu svoje reakcie bagatelizovať, nadávať si do slabochov, očakávať od seba priveľa. Preto je dobré vedieť, že naša doba nie je taká ružová, ako sa zdá. Má svoje výzvy a slabiny, s ktorými sa musíme vedieť vysporiadať. To, čo si musíme predovšetkým uvedomiť, je naša krehkosť. Napriek výbuchu našich intelektuálnych zručností, technologických a komunikačných vymožeností sme stále iba ľudia, nie super-hrdinovia z komixov.  Akoby sme na to zabudli, často zostávame šokovaní a sklamaní zo seba kedykoľvek keď vyhoríme, alebo keď nám miestami dochádza dych. A pritom, v dnešnej super rýchlej a nátlakovej dobe, na to máme nárok. Majme preto na zreteli, svoje vlastné hranice – nie sme nesmrteľní, vieme sa zraniť, aj ochorieť. Narábajme so sebou s úctou a láskou, buďme k sebe samým tolerantní, neposudzujme sa na základe spoločenských noriem, ale na základe svojich vlastných hodnôt. Odtlačme niekedy od seba celý svet, ktorý po nás stále niečo chce a povedzme si, že teraz NIE, teraz je priestor iba pre NÁS – pre náš relax, oddych, duševnú pohodu, psychohygienu a pre zahĺbenie sa do myšlienok o živote a jeho zmysle. Doprajme si ten pocit nebyť stále na pulze dňa a vypadnúť z kolotoča. Krehkosť človeka nie je jeho slabosť, ale tá najkrajšia vlastnosť, ktorou disponuje. V zraniteľnosti sa stávame autentickými, zahadzujeme potrebu masiek a pretvárok. Práve, keď sme zraniteľní, rodia sa ozajstné vzťahy a priateľstvá. Prijmime preto svoje hranice aj v dobe tohto unikátneho modernizmu. A buďme hrdí na to, akí sme.

text_ Katarína Mikulová