SEX TROCHU INAK

 

Šteklivé vzrušenie pri prekračovaní hraníc

Po stopách markíza de Sade
 

Každý vie, čo je to sadizmus. Každý, kto niekedy sledoval kategórie na porno kanáloch, pozná názov BDSM. Mnohé ženy si prečítali bestseller Päťdesiat odtieňov sivej. Ale takmer nikto z dnešnej generácie nečítal knihy prvého tvorcu sexuálneho týrania – markíza de Sade. Sú jeho spisy zvrátenými nezmyslami, alebo radikálnym zavŕšením osvietenstva? Vydajme sa na pátranie po stopách viac ako 200 rokov mŕtveho provokatéra a “enfant terrible“ svojej doby a jeho presahov do dnešnej doby.

Keď sexuálne násilie prevalcuje knižný trh...

Erotická trilógia Päťdesiat odtieňov sivej od spisovateľa EL Jamesa sa stala jednou z najpredávanejších knižných sérií všetkých čias a celosvetovo sa jej predalo vyše 100 miliónov kópií. Od jej prvého vydania v júni 2011 sa v USA predalo viac ako 45 miliónov kópií,  čo z nej robí najrýchlejšie sa predávajúcu knižnú sériu v histórii vydavateľstva Random House. V čom spočíva úspech tejto knihy, s nadľahčením nazývanej ako  “porno pre mamičky“, v ktorom neuveriteľne bohatý, neuveriteľne krásny muž, s neuveriteľne vyberanými spôsobmi dominantne, sadisticky a sexuálne, týra mladú, vzdelanú a slušnú ženu?

Túto otázku si kladieme zvlášť po desaťročiach emancipácie s jej výkvetmi rodovej korektnosti, rovnosti a boja proti sexuálnemu harašmentu, kde sa od muža, dvoriaceho žene, vyžaduje, aby si na každý dotyk, bozk a objatie vypýtal vyslovený súhlas ženy. No navyše, ak by tento súhlas dostal od ženy podnapitej, tak by nebol platný a prípadný dotyk by bol považovaný aj tak za sexuálne obťažovanie...
Nejasné ostáva, či sa mužská dominancia a hrubé sexuálne praktiky ponižovanej žene v knihe Päťdesiat odtieňov sivej náhodou nepáčili. Ak nie jej, tak sa minimálne miliónom čitateliek páčilo tento príbeh čítať.

V čom tkvie úspech knihy Päťdesiat odtieňov sivej?

Dovolím si vysloviť hypotézu: Úspech knihy, kde sa robí presne to, čo je kategoricky zakazované dnešným mužom a čo sa v niektorých “vyspelejších“ západných krajinách už stalo normou a mladí muži radšej ženám už prestali dvoriť a čakajú, že oni budú dobýjaní a zbalení, tkvie v tom, že sa ženám opäť cnie po ozajstnom staromódnom, dominantnom chlapovi, ktorý berie iniciatívu do svojich rúk, prekračuje hranice dovoleného a znovu a znovu dokáže ženu prekvapiť.

Inšpirujúci osvietenec, alebo zvrhlý sadista a cynik?

Aby sme si ujasnili prečo nás baví vzrušenie pri prekračovaní hraníc, tak sa pozrieme do minulosti. Posvietime si na Markíza de Sade, ktorý pred 250-timi rokmi napísal podobné bestsellery, a ktorý nielen svojimi knihami a názormi, ale aj svojím správaním polarizoval vtedajší kultúrny svet. A polarizuje ho doteraz. Názory na osobu a prácu markíza de Sade sa líšia. Pre niektorých kritikov je len amorálnym monštrom, ničiteľom morálky a mládeže, ba dokonca zločincom.

Iní v ňom vidia nepochopeného literárneho génia, ktorý zrevolucionizoval erotickú reč, bojovníka za sexuálne oslobodenie žien,  filozofa – dovŕšiteľa osvietenstva ešte pred Nietzschem. Francúzski surrealisti obdivovali literárnu a filozofickú tvorivosť šľachtica na začiatku 20. storočia a dali mu prezývku “Le Divin Marquis“ (Božský Markíz). Tak ho pokrstil jeho znovuobjaviteľ, francúzsky básnik a dramatik Guillaume Apollinaire pred viac ako 100 rokmi. V tom čase všetci čítali knihy od de Sade. Študovali ho psychiatri ako Sigmund Freud. Inšpirovali sa ním surrealisti, predovšetkým André Breton, Luis Buñuel a Salvador Dalí. Jeho spisy boli, aj sú nepochybne škandalózne. Bol však autor filozof aj sám sadista? Sám de Sade bol presvedčený o tom, že je veľkým dramatikom. Veril, že jeho 21 hier, v ktorých vždy  víťazí cnosť ( na rozdiel od jeho románov, v ktorých víťazí neresť), má pred sebou veľkú budúcnosť. Želanie, ktoré zatiaľ zostalo nesplnené.

Definícia sadizmu

Nemecký psychiater Richard von Krafft-Ebing vo svojom pojednaní  Psychopathia sexualis, prvýkrát použil medicínsky termín sadizmus, nazvaný podľa markíza de Sade, ktorý popisuje sexuálnu deviáciu, ktorá spočíva v tom, že človek zažíva potešenie alebo uspokojenie, keď ponižuje alebo mučí iných ľudí.

 

Promiskuitné úlety markíza de Sade
 

Donatien Alphonse François de Sade sa narodil v Paríži v roku 1740. Viac ako tretinu svojho života prežil za múrmi väzenia. Ako dvanásťročný bol vraj taký pekný, že ženy stáli na ulici s otvorenými ústami. Jeho otec nešetril na vzdelaní svojho syna a poslal ho na exkluzívnu jezuitskú vysokú školu. Ako kandidát na dôstojníka pútal pozornosť ostrými žartmi. Počas Sedemročnej vojny s Pruskom (1756 – 1763) bol niekoľkokrát povýšený a dostal cenu za statočnosť pred nepriateľom.

Jeho otec medzitým vyjednal pre svojho syna dobrú partiu na ženbu. Vybranou nevestou bola dvadsaťdvaročná Renée-Pélagie Cordier de Montreuil, dcéra prezidenta parížskeho daňového súdu a jeho odvážnej manželky známej ako La Présidente. Montreuillovci chceli pomocou značného vena vydať svoju dcéru za potomka prestížnej šľachtickej rodiny. Keďže de Sade toto kritérium spĺňal, zdal sa byť ideálnym zaťom.

Bohatstvo, ktoré získal manželstvom, mu umožnilo viesť rozšafný život, ktorý čoskoro presiahol rámec toho, čo boli v tej dobe aristokratickí liberáli ochotní akceptovať. Ako bolo v tej dobe medzi členmi jeho kasty úplne bežné, mal de Sade vzťahy s herečkami a kurtizánami, aj keď v tom čase bolo takmer nemožné  tieto dve profesie od seba odlíšiť. Kurtizány a herečky boli považované za “aristokraciu prostitúcie“ a de Sade sa k týmto ženám správal podľa v tej dobe platnej etikety.

Využíval však aj ženy z obyčajného ľudu, ku ktorým sa vôbec nesprával tak slušne ako ku predstaviteľkám aristokracie prostitúcie. V roku jeho svadby s Renée Pélagie došlo v Paríži k prvému z mnohých ďalších škandálov, keď de Sade zrejme okrem sexu vyžadoval aj zvrhlé praktiky od istej Jeanne Testard. Sade bol prvýkrát krátko zatknutý inšpektorom Louisom Maraisom, ktorý sa pre neho na nasledujúcich dvadsaťpäť rokov stal niečím ako Nemesis (grécka bohyňa spravodlivej pomsty).  Maraisova policajná správa o incidente je tiež jediným spoľahlivým popisom mladého manžela a aristokrata. Sade bol, napísal inšpektor Marais, „priemernej výšky, mal modré oči a tmavé blond vlasy, jeho tvár bola oválna a pekná a jeho postava bola štíhla.“

Sade opakoval orgie v Paríži aj na svojom vidieckom sídle v Lacoste, na ktoré buď pozýval a odmeňoval príslušníkov oboch pohlaví, alebo ich jednoducho prinútil zúčastniť sa kvôli svojmu postaveniu.

V roku 1769 si začal milostný vzťah so svojou švagrinou Anne-Prospère Cordier de Launay de Montreuil, mladšou sestrou svojej manželky. Vyplýva to z vášnivého milostného listu sedemnásťročnej, z 15. decembra 1769, ktorý podpísala svojou krvou.

„Prisahám Markízovi de Sade, môjmu milencovi, že mu navždy budem patriť, nikdy sa nebudem vydávať za nikoho iného, ani sa oddávať druhým a zostanem mu verná, pokiaľ krv, ktorou podpisujem túto prísahu bude prúdiť cez moje žily... Obetujem mu svoj život, svoju lásku a svoje city s rovnakou horlivosťou, s akou som mu obetovala svoje panenstvo. ... Ak by som chtiac -nechtiac porušila čo i len najmenšiu doložku tejto prísahy, dovoľujem mu, aby túto prísahu použil proti mne, kedykoľvek sa mu zachce.“

Aké čaro, charizmu alebo magickú moc musel mať markíz de Sade nielen nad ženami, že si s nimi mohol robiť čo chcel? Keď mohol skúšať sexuálne praktiky, pri ktorých sa zastavuje rozum. Nielen všetky polohy, praktiky a kombinácie účastníkov orgií (vrátane zvierat), ale aj spôsobovanie bolesti a fyzického týrania striedaného so vzrušením...

Všetky ďalšie, či už knihy (Opus Pistorum od Henryho Millera) alebo filmy (Mlčanie jahniat, Psycho) už nevedeli prekonať markíza de Sade v radikálnosti a surovosti. Vždy boli len slabým, aj keď ešte stále šokujúcim, odvarom jeho originálu.

Útek a uväznenie
 

De Sade bol opäť zatknutý v roku 1768 na základe obvinení istej Rose Kellerovej, že bola ním pod falošnými zámienkami unesená, uväznená a vážne zneužívaná bičovaním. Potom, čo de Sade zaplatil žene odškodné, zdržala sa podania žaloby.

V roku 1772 sa dve prostitútky z Marseille sťažovali, že ich de Sade otrávil vlastne vyrobenými cukríkmi, údajným afrodiziakom (španielske mušky) z Pľuzgiernika lekárskeho, vysoko jedovatého chrobáka, a podriadili sa tak skupinovému sexu a análnemu styku. Markíz de Sade bol preto v neprítomnosti obvinený a odsúdený na smrť.

Procesu a výkonu trestu unikol útekom do Talianska. Keďže tajne zobral so sebou svoju mladú švagrinú Anne-Prospère a tým ju dehonestoval, jej rodina ho nechala padnúť. Jeho svokra, prezidentka, naňho získala kráľovský zatykač, takže bol po návrate do Paríža v roku 1777 zatknutý a bez ďalšieho procesu uväznený v pevnosti Vincennes, ktorá slúžila ako väzenie. Trest smrti uložený v roku 1772 mu bol však zrušený v roku 1778.

Spisovateľ za mrežami
 

Po pokuse o útek v roku 1784 bol prevezený do parížskej mestskej pevnosti Bastile, kde zostal uväznený ešte päť a pol roka. Intelektuálne boli roky v Bastile pre markíza de Sade rozhodne plodné, pretože si mohol nechať priniesť knihy a čítať ich. Počas svojho uväznenia v Bastile sa nakoniec stal spisovateľom. Jeho ústrednými dielami z tohto obdobia sú 120 dní Sodomy (1785), Aline a Valcour alebo Filozofický román (1786), cestopisný román v listovej podobe Nešťastné osudy cnosti (1787), filozofický príbeh, ktorý neskôr de Sade prepracoval do románovej formy Justína alebo nešťastie cnosti. Vzhľadom na kritický náboženský a vtedy amorálny obsah týchto diel, písal texty tajne, a aby nepútal pozornosť nadmernou spotrebou papiera, písal ich veľmi malým písmom. Knihy prekvapujú striedaním textov plných erotiky s filozofickými časťami v duchu osvietenstva, racionalizmu a slobody.  

Počas týchto rokov vzniklo aj množstvo divadelných hier. Jeho presvedčenie, že je veľkým dramatikom, sa však nepotvrdilo.

Revolúcia a opätovné zatknutie
 

Dva týždne pred útokom na Bastilu zajatý Markíz de Sade údajne kričal na dav demonštrujúci pred pevnosťou, že v Bastile vraždia väzňov. Po tomto incidente bol premiestnený do blázinca v Charentone. Keďže bol teraz považovaný za šialeného, ​​jeho manželka mohla podať žiadosť o rozvod bez toho, aby sa musela obávať straty cti. V roku 1790, keď boli všetky bývalé kráľovské listy zrušené za režimu direktoriátov, si občan de Sade mohol znovu užívať slobodu. Teraz bol politicky aktívny a, napriek svojmu šľachtickému pôvodu, sa pridal k radikálnym jakobínom. V roku 1792 sa škandálom skončila premiéra jeho komédie Nebezpečný muž alebo zvodca.

V roku 1793 bol zvolený za sudcu parížskeho revolučného tribunálu a prezidenta revolučného parížskeho správneho obvodu.  Kým v jeho románoch je neresť odmeňovaná a cnosť trestaná, Sade v svojej petícii chváli republikánske cnosti a vyzýva na premenu všetkých kresťanských cirkví na „chrámy cnosti a rozumu“. Ako revolučný sudca zachránil svokrovcov pred gilotínou tým, že ich zaradil na takzvaný očistný zoznam. V roku 1794 upadol do politickej bezvýznamnosti, pretože bol vo svojej justičnej funkcii považovaný za príliš umierneného a bol obvinený pod zámienkou, že sa kedysi uchádzal o službu v kráľovskej garde. Zadržiavali ho viac ako rok a znova ho odsúdili na smrť. Zvrhnutie Robespierra 28. júla 1794 ho zachránilo pred výkonom trestu.

Pobyt v blázinci a smrť
 

Napoleon Bonaparte, prvý konzul Francúzskej republiky od roku 1799, sa zaslúžil o opätovné zatknutie Markíza de Sade v roku 1801. Polícia vykonala 6. marca 1801 domovú prehliadku u jeho vydavateľa a potom u markíza. Niekoľko jeho rukopisov a kníh bolo nájdených a zhabaných. Vydavateľ a de Sade boli zatknutí. Vydavateľovi bola prisľúbená sloboda, ak odhalí úkryt vytlačených kópií knihy Justine a Juliette a bol prepustený. Asi 1 000 kníh bolo zhabaných a spálených. De Sade bol bez súdu oficiálne obvinený z autorstva knihy  Justine a Juliette a bol umiestnený do väzenia Sainte-Pélagie. V apríli 1803 ho jeho rodina umiestnila do blázinca v Charentone, ktorý už do svojej smrti v roku 1814 neopustil.

 

V porovnaní s knihami markíza de Sade sa Päťdesiat odtieňov sivej zdá smiešne
 

Život Markíza de Sade sa číta ako dobre napísaný román plný neočakávaných zvratov. Prežiť toľko odsúdení na smrť, to sa málokomu pošťastí a následne znova a znova začať žiť a tvoriť. Jeho diela jednoznačne polarizujú spoločnosť a určite nie sú znesiteľné pre citlivejšie povahy. Ale je v nich jedno: bezuzdná erotická fantázia, od ktorej sa čitatelia aj po vyše ako 200 rokoch nevedia odtrhnúť. Oproti tomu je dej bestselleru Päťdesiat odtieňov sivej plytký a smiešny. A filmy na porno kanáloch na zaspatie...

Nevieme, či bol de Sade sadista. Určite prekračoval všetky hranice. Ale fyzické týranie, utrpenie a vzrušenie sú často blízko pri sebe. A každý má svoje hranice “zaužívaného“ a “normálneho“. Ale tie sú pohyblivé. Niekedy ich chceme dobrovoľne prekračovať, či porušovať. A to je na každom z nás.

Markíz de Sade však bol odvážnym, otvoreným, slobodným, filozoficky orientovaným duchom. A mal zmysel pre humor. Pravdaže, čierny humor.

Symfónia vzrušenia cez receptory kože

Vo všetkých troch vrstvách pokožky sú jemné nervové zakončenia a špecializované receptory, ktoré registrujú tlak, rozťahovanie, vibrácie, chlad, teplo, svrbenie alebo bolesť v celom tele a prenášajú ich do mozgu. Presný počet nie je známy - špecializované receptory sa odhadujú na 700 až 800 miliónov a môžu tam byť miliardy voľných nervových zakončení. Ak nám niekto čo i len “skriví vlas“, vedome to môžeme vnímať. Ľahko rozlišujeme medzi dažďovou kvapkou, kúskom ľadu, jemným plesnutím, pichnutím a uštipnutím. Dotyk je preto plný malých i veľkých nuáns. Najväčšia schopnosť rozpoznávania je však iba na obzvlášť citlivých oblastiach dlaní, jazyka a pier a na pohlavných orgánoch.

Práve preto je stimulovanie rôznych častí pokožky tak vzrušujúce. Pretože, podobne ako pri čuchu, dokáže náš mozog analýzou intenzity stimulácie jednotlivých receptorov vytvoriť symfóniu vzruchov a ich pociťovania od nebadaného pohladenia vánkom výdychu, cez husiu kožu vyvolanú ľahkým pohladením, cez dráždivé škrabanie nechtami až po silnejšie alebo bolestivé pohryznutie.

A práve v tomto spočíva tajomstvo vzrušenia od ledva badaného príjemného vzruchu, až po bolesť. Tabuľky a štatistiky o tom neexistujú. Každý človek má citlivosť nastavenú inak. Každého vzrušuje niečo iné. Preto je to vždy na sexuálnych partneroch, aby ako objavitelia nových svetov a výskumníci zistili procesom pokus-omyl-komunikácia, čo tomu druhému robí dobre, čo je mu príjemné, respektíve čo ho privádza do extázy. Bolesť, spôsobená krátko pred explóziou je určite vnímaná inak, ako pri predohre. A bolesť spôsobená v rámci dohodnutej sexuálnej hry od milovaného je inak pociťovaná, ako od niekoho kto vám chce vedome ublížiť.

Bodkou nad i bude, ak vypnete pri hre ďalšie (možno rušivé) vnemy ako zrak alebo sluch. Otvoríte tým dvere fantázii. Naše predstavy môžu voľne lietať, súčasne s dráždením a stimuláciou rôznych častí tela.

 

Citáty

 

"Aby sme spoznali cnosť, musíme sa najskôr zoznámiť s neresťou."

 

„Sex bez bolesti je ako jedlo bez chuti“

 

"Sexuálne potešenie je vášeň, ktorej sú všetky ostatné vášne podriadené, ale v ktorej sa všetky zjednocujú."

 

"Nie sme vinní, ak sa necháme viesť primitívnymi impulzmi a pudmi, ktoré nás ovládajú, rovnako ako je nevinný Níl spôsobujúci záplavy, alebo more pre svoje vlny."

 

„Aké nádherné sú potešenia predstavivosti! V týchto delikátnych chvíľach je celý svet náš; ani jeden tvor nám neodporuje, devastujeme svet, znovu ho osídľujeme novými predmetmi, ktoré následne obetujeme.“

 

„Čo potrebuje človek nachádzajúci sa v sexuálnom akte? Že všetko okolo teba ti dáva úplnú pozornosť, mysli len na teba, stará sa len o teba ... každý muž chce byť tyranom, keď smilní.“

 

"Ak je to špinavý prvok, ktorý prináša potešenie z túžby, tak potom čím je špinavší, tým je príjemnejší."

 

"Ak by sme súdili podľa myšlienok, vysvetľovanými teológmi, musíme dospieť k záveru, že Boh stvoril väčšinu mužov jednoducho s cieľom preplniť peklo."

 

„Len rozšírením rozsahu svojich chutí a fantázie, obetovaním všetkého pre potešenie, môže nešťastný jednotlivec s názvom Človek, vrhnutý napriek sebe do tohto smutného sveta, zhromaždiť niekoľko ruží spomedzi tŕňov života.“

text_ Andrej Maťko