Základom cesty a metódy, ktorou sa zaoberám už niekoľko rokov, je pracovať s tým, ako sa cítim. Čiže aj s tým, čo si myslím. No na rozdiel od ostatných škôl či smerov „pozitívneho myslenia“, Esther Hicks mi ako jediná objasnila skutočnú povahu väzby medzi tým, čo si myslíme, a tým, ako sa cítime. To, ako sa cítime, je reakciou na to, čo si myslíme.
Pre zjednodušenie – stačí rozlišovať dva druhy toho, ako sa cítime: dobre, alebo zle😊. Zdá sa to možno až absurdne smiešne, ale je to tak. Samozrejme, že pocity, city či emócie majú nespočetné množstvo odtieňov. Každý človek si iste vie sám pre seba identifikovať tie svoje typické, časté alebo obľúbené pocity. A dvaja ľudia nemusia rozumieť pod jedným pojmom ten istý pocit. Preto nie je dôležité ako sa jednotlivé pocity nazvú, ale to, či spadajú do jednej z týchto dvoch základných kategórií: dobrý pocit, alebo zlý pocit. V rámci toho je ešte dôležité rozlišovať, či je určitý pocit lepší, alebo horší ako ten, ktorý sme mali pred chvíľou. Čokoľvek si pomyslíme, povieme (je jedno, či nahlas, alebo v duchu), počujeme, zachytíme, vnímame – to všetko v nás vyvolá nejaký pocit. Dobrý (príjemný, uspokojivý, chlácholivý, vzrušujúci, zvedavý, pokojný...), alebo zlý (nepríjemný, rušivý, znepokojivý, odpudzujúci, desivý, bolestný, pichľavý, zmätený...).
POCITY NIE SÚ DOBRÉ ANI ZLÉ
Z objektívneho hľadiska pocity nie sú ani dobré, ani zlé v zmysle nejakej morálnej kategorizácie. Ich cieľom je jednoducho nám len ukazovať, v akom stave sa v danej chvíli nachádzame, a teda čo si zhmotňujeme (priťahujeme). Sú naším navigačným systémom, ako to nazýva Esther Hicks. Preto nemá zmysel a nie je vhodné pocity potláčať, ignorovať, popierať, odmietať, obávať sa ich a podobne. V tomto sa dané učenie zhoduje s inými teóriami práce na sebe, či práce s emóciami, ale z trochu iného dôvodu – emócie sa tu nijako neglorifikujú a nenadhodnocujú, ale úplne pragmaticky sa prirovnávajú k spomenutej navigácii. Pričom nevhodnosť ich ignorovania, potláčania či odmietania sa vyjadruje jednoduchou metaforou – predstavte si, že vám v aute indikátor paliva začne ukazovať, že už máte takmer prázdnu nádrž, ale vám sa takáto indikácia nepáči (zľaknete sa jej, je vám nepríjemná, neviete si s ňou rady), a tak toto okienko na palubnej doske prelepíte nálepkou so smajlíkom! Namiesto toho, aby ste daný stav zaregistrovali a jednoducho na jeho základe urobili príslušné opatrenia. Zároveň sa však v učení Esther Hicks nepovažujú za negatívne, či nežiaduce žiadne zážitky a udalosti, ani nič, čo si nejaký človek vymyslí, urobí alebo pritiahne. Všetko je život a všetko tvorí nekonečnú pestrosť a rozmanitosť nášho sveta, bez ktorého by nebol žiadny vývoj, rast ani radosť.
Toto učenie stavia na hlavu všetko, čo som ja osobne dovtedy o emóciách počula či čítala. Možno sa niekomu práve tento prístup nepáči, no v mojom prípade to bolo obrovským oslobodením.
AKO SA POSÚVAŤ K ČORAZ LEPŠIEMU POCITU ZO ŽIVOTA?
Čo to ale vlastne znamená a prečo je nejaký pocit dobrý/lepší, alebo zlý/horší? Tu už vysvetlenie siaha k celkovému svetonázoru, ktorý sa s touto filozofiou či metodikou spája: sme založení (stvorení) tak, že je našou podstatou, našou prirodzenosťou cítiť sa dobre. Jednoducho to tak je. Kto dokáže prijať ideu Boha (Esther Hicks preferuje výraz Zdroj), ten iste súhlasí s tým, že podstatou (respektíve poslaním, určením či zámerom) všetkého života je jednoducho “dobro“ (pozitivita, pohoda, prosperita, životaschopnosť, vitalita, zdravie, blaho... anglicky sa to všetko vyjadruje veľmi pekne jediným slovom: well-being).
Cieľom je teda cítiť sa dobre, ba čoraz lepšie, pretože charakteristikou života je neustály vývoj, rast a expanzia. Ako už bolo povedané, je jedno, ako si jedinec definuje rôzne odtiene toho, ako sa cíti, dôležité je, či to subjektívne vníma ako dobrý, respektíve lepší stav. Esther Hicks na to vymyslela pomôcku, takzvanú stupnicu pocitov. Pocity sa dajú regulovať, ladiť, ako keď otáčame gombíkom na rádiu alebo prepíname kanály na televízore. Na stupnici pocitov sa teda môžeme posúvať buď nahor, k lepšiemu stavu (ktorého vrcholom môže byť radosť, nadšenie, jasné vedomie a podobne), alebo nadol, kde sa cítime nepríjemne až celkom mizerne (úplné dno predstavuje ťažká depresia). Je zaujímavé, že napríklad hnev alebo túžba po pomste znamená zlepšenie oproti depresii, bezmocnosti či pocitom viny, a únava či frustrácia znamená zlepšenie oproti zúrivému hnevu (v tom zmysle, že človeka už hnev a pomstychtivosť vyčerpáva a je zrelý rezignovať, odovzdať sa). Oproti bežnému učeniu o pozitívnom myslení sa tu kladie dôraz na podstatnú vec: nie je možné (fyzika alias zákon príťažlivosti nepustí) dostať sa z depresie rovno k radosti zo života, alebo od nenávisti k pokoju a láske. Je však možné cieľavedome sa postupne, vytrvalo, konštantne posúvať k čoraz lepšiemu pocitu zo života. Dôležité je zvyknúť si robiť to bezpodmienečne, čiže bez ohľadu na viditeľnú, hmatateľnú realitu.
POCITY URČUJÚ NAŠE VIBRÁCIE A VYŽAROVANIE
To, ako sa cítime, ukazuje (a súčasne určuje), aké sú naše vibrácie (akú energiu vyžarujeme). Ak sú tieto vibrácie vysielané dlhodobo, časom sa zhmotnia až do formy, ktorú pokladáme za “skutočnosť“. Ak sa nám určitá skutočnosť nepáči, treba cielene a trpezlivo nejaký čas vysielať iné vibrácie – čiže začať sa inak cítiť – až tie časom získajú hmatateľnú/viditeľnú formu: naša realita sa zmení. Pôsobí to možno ako naivné magické myslenie alebo populárne ezoterické kecy, ale je to „obyčajná“ fyzika (dnes už dokázaná aj modernou vedou; len si akosi stále nevieme navyknúť preniesť poznatky z odborných článkov o vesmíre a kvantovej fyzike do bežného života a brať ich do úvahy pri všetkom tak, ako sme si zvykli brať do úvahy pri všetkom zákony newtonovskej fyziky).
Základom je teda vedome si zvoliť, ako sa chcem cítiť. Zásadným prvkom tohto prístupu k životu je však akceptovať, že zvoleným spôsobom sa chcem cítiť jednoducho preto, lebo to mi zodpovedá – to som, tým som sa počas svojho života až ku dnešnému dňu stal/a. A budem sa tak cítiť, aj keď tomu realita (zatiaľ, alebo momentálne) nenasvedčuje. Zároveň sa tak nesmiem snažiť cítiť len kvôli “bočnému úmyslu“ vynútiť si zhmotnenie určitej veci! Aj keď zákon hovorí, že to, ako sa dlhodobo cítim, musí priniesť viditeľné výsledky. Lenže horko-ťažko sa snažiť nejako sa cítiť s vedomím, že “to nie je pravda“, a len zúfalo či netrpezlivo dúfať, že raz snáď predsa len príde to, po čom túžim, daný pocit zakaľuje a príslušné vibrácie deformuje, čo vytúžený výsledok len odďaľuje.
Takže bez ohľadu na to, čo v mojom živote práve je, či nie je, urobím všetko pre to, aby som si určitý zvolený stav/pocit navodila, lebo to som ja a to mi zodpovedá.
Napríklad: Chcem sa cítiť ako silná, pokojná, dôstojná, inteligentná, láskyplná a priateľská osoba. Taká totiž som; taká si volím byť; stotožňujem sa s tým. A budem sa tak cítiť, aj keď sa práve s niekým dostanem do konfliktu: nezačnem sa cítiť ponížená, alebo neschopná, ani nenávistná, agresívna či arogantná. Samozrejme, že na chvíľu všetkým uvedeným nepríjemným pocitom môžem prepadnúť (je to normálna reakcia na život a spadá to aj pod príklad s nálepkou na benzínovej nádrži), ale po chvíli si opäť cielene navodím vyššie opísaný pocit, aký zo seba chcem mať. Ďalším typickým príkladom môže byť chcieť sa cítiť bohatá, zabezpečená, chránená, nemusieť sa strachovať o svoju existenciu, môcť si dovoliť to, čo mi robí radosť – hoci práve nemám toľko peňazí, koľko by som chcela, alebo možno vôbec nemám stabilný príjem. Alebo trebárs chcieť sa cítiť ako príťažlivá žena žijúca v krásnom, zaujímavom vzťahu, hoci som už dlhší čas single.
Pochopiteľne to platí aj naopak: ak sa dlhodobo cítime podráždení, budeme sa stretávať s podráždenými ľuďmi. Ak je náš bežný pocit zo života neistota, nespokojnosť a ohrozenie, bude sa nám stávať, že nás niekto oklame, podrazí, neodvedie kvalitnú prácu, prípadne sa nám stane niečo horšie. Chronicky nepríjemný stav (zvlášť nepriznaný) vedie navyše obvykle k chorobám.
Háčik je “len“ v tom, vedieť si zvolený pocit navodiť. Na to už žiadny presný univerzálny návod nie je. Treba skrátka využiť všetky možné prostriedky, aby sme si určitý pocit vedeli predstaviť a vžiť sa doňho. V dnešnej dobe na to výborne slúžia napríklad filmy; ale samozrejme aj knihy, pesničky, alebo príklady iných ľudí (či už z nášho okolia, z verejnej scény, alebo trebárs zazrieme niekoho neznámeho na ulici, ktorý má podľa nás to, čo by sme sami chceli). Niekedy nám pomôže krásny sen, z ktorého sa zobudíme celí nadšení, pretože sme v ňom prežívali to, po čom túžime.
Neustále hľadať, objavovať a preskúmavať možnosti a cesty k tomu, ako sa chceme cítiť, patrí k životnej tvorivosti a umeniu žiť😊.
text_ Zuzana Šestáková