CHCEME BYŤ ON-LINE ALEBO IN-LIFE?

Po dlhých mesiacoch práce z domu, zavretých reštaurácií a zmrazených spoločenských kontaktov, sa konečne dostávame do prirodzenej reality života. To, či sme sa dobre adaptovali na on-line prostredie, súviselo s našou osobnosťou. Introvertom vyhovoval prechod na prácu z domu určite viac ako extrovertom, ktorí pre svoj vnútorný komfort potrebujú živé kontakty s ľuďmi. Doba plná obmedzení však zasiahla jedných aj druhých. Zmenila naše návyky, spoločenské normy, vzorce správania i spôsob komunikácie. Čo nám dala a vzala pandémia? A zvládneme návrat do normálu?

Záleží len na nás, čo si zoberieme ako benefity z obdobia, ktoré sme prežili. Určite sme sa naučili nové zručnosti v práci, zdokonalili svoje schopnosti pre fungovanie v on-line prostredí, začali používať nové nástroje, platformy... Z psychologického hľadiska sme sa naučili byť viac sami so sebou a prehĺbili vzťahy s najbližšími ľuďmi. To sú tie užitočné momenty, ktoré priniesol spoločensky uzavretý svet. Oklieštený on-line život však priniesol aj mnohé riziká. So sociálnou izoláciou, nedostatkom kontaktov a prirodzených podnetov sa objavila u mnohých ľudí aj psychická nerovnováha,  prichádzali pocity samoty, úzkosti či depresie. Duchovne sme ale pri prekonávaní obáv a strachov narástli, možno sme si nanovo utriedili priority a hodnoty v živote. Tiež sme si museli poradiť so zabehanými stereotypmi, nájsť si iné zdroje zábavy, rozptýlenia, relaxu či športovania, než na aké sme boli zvyknutí. Možno ani netušíme ako intenzívne sme na sebe počas uplynulých dvoch rokov pracovali, akou transformáciou sme prešli, stali sme sa flexibilnejšími a silnejšími, aj keď to bolo miestami náročné a bolestivé.

Dnes stojíme pred rozhodnutím, či sa s otvorenou náručou vrátime naspäť do života, alebo sú naše zmenené sociálne návyky natoľko silné či pohodlné, že zostaneme naďalej čiastočne oddelení od spoločnosti a uzavretí vo svojich on-line bublinách...

AKO VPLÝVA IZOLÁCIA NA NAŠU PSYCHIKU?

Na začiatku pandémie boli firmy i zamestnanci zaskočení tým, že mnohé profesie sa presunuli do home-office prostredia, ktoré sa dovtedy vnímalo iba ako výhoda pre vyvolených, odmena, alebo riešenie naliehavej situácie. Zaskočení preto, lebo nie každý mal v domácom prostredí primerané podmienky na prácu, ale i preto, že nie každý je osobnostne vybavený na prácu v izolácii, kde sa musí spoliehať len sám na seba.  Home-office totiž vyžaduje kľudné pracovné miesto (bez rušivých vplyvov domácnosti) – aby sa práca nemusela presúvať do neskorých nočných hodín, čo má negatívny vplyv na psychohygienu, ale i na celkovú výkonnosť v čase, kedy by sme mali po náročnom dni už odpočívať.  Ďalším otáznikom bol priestor. Pracovať na žehliacej doske a kuchynskej stoličke naozaj nepodporuje pracovný entuziazmus... nehovoriac o situácii, keď na home-office zostali obaja partneri a deti mali školu on-line. To sú už pomerne náročné situácie. Aj keď sa niektoré veci časom vyriešili (aj za pomoci firiem, ktoré investovali do home-office svojich zamestnancov), nebola to výhoda pre každého a v mnohých rodinách vládol zvýšený stres a narušené vzťahy. Striedanie domáceho a pracovného prostredia, vrátane komunikácie s inými ľuďmi, je totiž pre nás prirodzené. Pre svoj harmonický rozvoj potrebuje človek prijímať viac podnetov, meniť stereotypy, zažívať iné typy vzťahov a komunikácie, pohybovať sa v rôznych prostrediach. Človek je spoločenská bytosť, a práve preto život v izolácii mnohých poznačil. S nástupom pandémie sa zvýšil počet úzkostných stavov, depresií, či iných zdravotných a psychických problémov. Ten nárast bol obrovský. Príčinou bola nielen sociálna izolácia, ale i úzkosť z toho, že si nedokážeme dobre zorganizovať svoj vlastný život a pracovný čas (podľa najnovších prieskumov na Slovensku až 70 % zamestnancov v home office strávi pri obrazovke až 10 hodín!), nemáme dostatok informácií, alebo sa komplikovane získavajú, chýba spätná väzba aj tímová podpora. Ambivalencia medzi tým, či sa venovať domácnosti a rodine, alebo otvoriť počítač a pracovať, spôsobovala napätie, hnev na seba i okolie, zmätok v prioritách... Home-office je totiž vhodný len pre veľmi disciplinovaných ľudí, ktorí si dokážu striktne vyhradiť pracovný čas, dokážu sa koncentrovať, majú pevný režim práce a odpočinku a dobre zadefinované priority. A navyše, podporu a vysokú mieru komunikácie zo strany svojich vedúcich a rodiny. Inak sa ocitnú na vode a plávajú, mierne sa potápajúc... Nedefinované hranice a nejasné vymedzenie pôsobnosti pri on-line práci vedú k zvýšenému stresu, nízkej efektivite, podprahovým, či reálnym konfliktom a potenciálnemu vyhoreniu.
Aj keď si napokon sna zmenu sociálneho správania privykli a našli sme v práci z domu aj výhody  –  väčšie pohodlie, ušetrený čas na cestovanie do práce, tepláková kultúra, vyššia efektivita práce bez neformálnych rozhovorov s kolegami, kávičiek a spoločných obedov –táto doba celú spoločnosť zasiahla a návrat do prirodzeného fungovania nebude jednoduchý.
 

AJ NÁVRAT DO NORMÁLU MÔŽE ZNAMENAŤ STRES

Zmena, po ktorej sme všetci túžili, môže po takom dlhom čase priniesť pocity neistoty, odporu a diskomfortu. Stres nevzniká len tak. Má svoje príčiny aj v dlhom období bez autentických medziľudských kontaktov. Ako sa zapojím do tímu? Budem vedieť vhodne reagovať, komunikovať, podporovať iných?  A prichádzajú aj ďalšie obavy, ktoré nás vytrhávajú z  neviditeľného sveta domáceho pohodlia do každodennej interakcie so živými ľuďmi, do víru komunikácie, v ktorej sme poľavili, pretože v on-line prostredí nám stačilo väčšinou len písať maily a chatovať. Nikto nevidel naše nálady, svoje vnútorné rozpoloženie sme mohli schovať do textov... a teraz máme byť znovu viditeľní, celou svojou bytosťou ísť opäť „na trh“ a do každodennej konfrontácie? Tráviť opäť čas cestovaním, obliekaním a starostlivosťou o svoj zovňajšok?
Nečudo, že mnohým sa naspäť do bežného pracovného režimu nechce. Ani firmy netlačia na plný návrat zamestnancov do procesu. Podiel práce z domu a v kancelárii zadefinovali percentuálne, alebo ho určili na konkrétne dni, medzičasom zoštíhlili svoje priestory, ušetrili na prenájmoch, zaviedli sharovanie pracovných stolov... Mohlo by sa zdať, že doba home-office priniesla výhody na oboch stranách a život mimo kancelárií a pracovných kolektívov sa zamestnancom aj firmám zdá lákavejší, praktickejší a efektívnejší. Je to však klamlivé zdanie a tento stav môže z dlhodobého hľadiska priniesť nenapraviteľné škody. Najprv na psychickom odpojení zamestnancov, čoraz slabšej interakcii s firmou a kolegami, miznúcom pocite spolupatričnosti, oslabení súdržnosti tímov... a napokon aj na schopnosti prinášať nové nápady a  rastové podnety pre rozvoj firmy, ktoré vznikajú práve spoločnými myšlienkami v tímových interakciách, či už na formálnych alebo neformálnych stretnutiach. Toto všetko sa v dlhodobom horizonte môže odraziť aj na prosperovaní a výsledkoch firmy. Preto by práve v záujme firiem malo byť povzbudzovanie zamestnancov k návratu do prirodzeného kolobehu pracovného života, vrátane všetkých podporných aktivít – eventov, teambuildingov, rozvojových školení, tréningov, či koučingov. Po čase núteného odpojenia, prichádza na rad čas spájania.

PREČO JE FUNGOVANIE V BEŽNOM ŽIVOTE PROSPEŠNEJŠIE?

Home office pre firmy ani pre ľudí nie je tým najvhodnejším riešením. Primárne sme sociálne bytosti a naša tvorivosť a výkonnosť v pracovných kolektívoch stúpa. Pre svoj pracovný aj osobný rozvoj  potrebujeme primeranú sociálnu odozvu. Tá súvisí s našou sebahodnotou, kreativitou, efektivitou a sebarealizáciou. Sociálne prostredie nás inšpiruje, posúva vpred, dodáva pocit užitočnosti a zmysluplnosti – cez naše výkony a prispievanie k tímovej práci. Po fyziologických potrebách je potreba niekam patriť, byť súčasťou sociálnej komunity hneď druhou najdôležitejšou ľudskou potrebou (Harold Maslow). Iba v interakcii s inými ľuďmi si uvedomujeme, že „sme niekým“ že máme vplyv, že sme dôležití... Dlhodobá sociálna izolácia vedie k osobnostnému úpadku, znižovaniu sebavedomia, depresívnym náladám, k pocitu bezmocnosti a nepotrebnosti.
Benefity, ktoré prináša naše zapojenie do spoločnosti sú nesporné. V kolobehu života cez reťazec MYSLENIE-PREŽÍVANIE-SPRÁVANIE-VYHODNOTENIE si tvoríme vlastnú realitu. Náš mozog potrebuje impulzy, výživu zo sociálneho prostredia a emócie ho nasledujú. Potrebujeme mať radosť z kontaktov s priateľmi, kolegami, širšou rodinou. Potrebujeme objatia, ocenenia, úsmevy. Život v spoločnosti je jednoducho pre väčšinu z nás príjemnejší a zdravší pre naše psychické prežívanie.

Preto buďme otvorení svetu, prijmime s vďakou jeho výzvy. Uzavretý svet on-line fungovania nám nikdy neposkytne dostatočnú výživu pre našu dušu, chýba mu totiž tá najdôležitejšia vec – ľudské teplo a energia, ktorá je zdrojom a zmyslom nášho života, či už súkromného alebo pracovného.

Pracovať a žiť v spoločnosti je NORMÁLNE, aj keď sme si odvykli!

Rastieme a rozvíjame sa iba v interakciách s ostatnými ľuďmi.

Náš mozog potrebuje impulzy, výživu zo sociálneho prostredia a emócie ho nasledujú.

Dlhodobá sociálna izolácia vedie k osobnostnému úpadku a znižovaniu nášho sebavedomia.

Po čase núteného odpojenia ľudí, prichádza na rad čas spájania.

Podľa prieskumu „Ako sa máte, Slovensko?“ z mája 2020, viac než štvrtina obyvateľstva pociťovala zhoršenie svojho duševného zdravia kvôli izolácii a 48 % respondentov zažívalo občasné či časté pocity depresie. Svetová zdravotnícka organizácia varuje, že depresia sa v roku 2022 stane druhou najčastejšou príčinou práceneschopnosti vo svete. Na Slovensku predstavujú celkové ročné náklady na všetkých pacientov s depresiou už teraz viac ako 71 miliónov eur (!). Tie sa týkajú nielen zdravotnej starostlivosti (32 %), ale i sociálnych nákladov na zvýšenú práceneschopnosť a stratu produktivity práce (až 68 %).  Z hľadiska pohlavia sa to týka viac žien ako mužov – v pomere 2:1, z hľadiska veku sú najviac zasiahnuté skupiny mladých ľudí vo veku do 30, prípadne do 40 rokov (Róbert Babeľa, MZSR). Štatistiky internetovej poradne pre mladých IPčko.sk ukazujú, že v porovnaní s rokom 2019 narástol v roku 2020 počet kontaktov s prosbou o pomoc až trojnásobne a počet ľudí psychickými ťažkosťami stúpol až o 40%.

Text_ Daniela Mináčová