Chodiť v nedeľu ráno do kostola sme si odvykli, len čo sme trochu dospeli a výchovné reči našich rodičov na nás prestali mať dosah. Napriek tomu, ak sa niekedy ocitnete v kostole, hoci aj náhodne, možno pociťujete vnútorné chvenie a hlbší kontakt samého so sebou, so svetom okolo nás i s tým, čo nás presahuje... Skutočná kresťanská mystika vie byť totiž veľmi transformačná. Naši rodičia nám to nevedeli podať. Všade samý kríž a trestajúci Boží prst. Akosi nám nešlo dohromady, že reči o pokoji a pravom šťastí sa rozprávajú na pozadí krvavého ukrižovania. Ešte menej sme chápali fakt, že ten, ktorý nás stvoril a nadovšetko nás miluje, nás zároveň trestá a zosiela na nás chorobu, smútok a pád. Pod vplyvom týchto pomýlených názorov nám duchovný život pod taktovkou kresťanstva nepriniesol do života pokoj, ale chaos. Začali sme mať zo seba zlý pocit, lebo recitovať v kostole neustále čosi o svojej vine a nehodnosti nepridá človeku na sebavedomí. Navyše sa ráno zobúdzať s pocitom, že na nás Boh pozerá svojím prísnym okom a monitoruje každý záchvev zlyhania, vie byť veľmi stresujúce. Niet divu, že sme tento princíp opustili. Zlomený človek potrebuje záchranu v podobe súcitu a prijatia, a toho sa k nám z úst našich rodičov a starých rodičov veľmi nedostávalo. Z ich podania sme skôr kresťanstvo mohli chápať ako náboženstvo plné nudných úkonov, utrpenia, krížov a pocitov viny. Lenže tak, ako nie je všetko zlato, čo sa blyští, tak neznamená každá čierna temnotu a každý krížik smrť. Tí, čo nás v detstve ku kresťanstvu viedli, nám to skrátka nevedeli podať a možno aj oni sami brali vieru viac striktne a dogmaticky. Kresťanstvo je v skutočnosti plné svetla, súcitu, radosti a pokoja. Na to, aby sme ho v tomto svetle objavili, ho však treba vedieť uchopiť, pozrieť sa naň novými očami a najmä v kontexte svojich životov. Vtedy sa zrazu všetko obráti naruby. Mystické rituály a symboly naberú pozitívny a veľmi konkrétny význam a v najlepšom možnom prípade sa vás dotknú tak, že vás celkom premenia. Nechceme vám týmto článkom nič vnucovať, ani z vás robiť lepších či veriacich ľudí. Chceme len odstrániť predsudky zastaraného vnímania kresťanstva a presvetliť ďalší tieň – presne tak, ako to máme vo zvyku.

Mea culpa. Mea culpa. Mea maxima culpa. Poďme odbúrať predsudky

Ak máte na duši početné rany, ktoré vám spôsobilo náboženstvo, chápeme a nemusíte čítať ďalej. Ak ste však za odbúravanie predsudkov v akejkoľvek životnej oblasti, poďme sa na túto tému pozrieť zblízka a urobme to systematicky. Predsudok prvý: Boh je tyran Ak na vás kresťanská výchova zanechala rany, bude to preto, že ste uverili, že Boh je despotický tyran, ktorý zúrivo sliedi na každý váš krok, aby vás pri prvom zlyhaní mohol okamžite potrestať. To je najbolestivejší omyl a blud, ktorého sa veľmi rýchlo zbavte. Boh NIE je tyran, ale v očiach kresťanov dobrý otec, ktorý na svoje stvorenie neprestajne myslí s láskou a porozumením. Je posledný, ktorý by si prial náš pád. Tak, ako každý normálny rodič, aj on nám neprestajne drží palce, aby sme boli šťastní a je úplne jedno, čoho sme sa dopustili. Predsudok druhý: Boh nás trestá To, čo vnímame ako „trest Boží“, v skutočnosti nezaviňuje Boh. Sú to len dôsledky našich nesprávnych rozhodnutí, ktoré nám Boh dá zakúsiť preto, aby sme sa naučili, že cesta ku šťastiu vedie iným smerom. Je to ako keď chce malé dieťa neustále jesť cukríky, mama vraví, že je to nezdravé, dieťa neposlúchne a aj tak zje celý balík sladkostí. Potom mu príde zle a rozbolí ho brucho. Nie je na mieste hnevať sa za to na mamu, pretože tá mu predsa vravela, že cukríky jesť nemá. „Trest“ je teda bolestivé doplatenie na vlastné chyby a Boh ho v skutočnosti dopúšťa len vtedy, keď nepočúvame množstvo oveľa miernejších varovných signálov. Predsudok tretí: Hriech je vždy o vedomej voľbe zlého Ďalšie bludy kolujú okolo pojmu hriechu. Hriechy nie sú žiadne čierne body, ktoré si Boh škodoradostne zapisuje do svojho notesu s menami ľudí, aby mohol už aj chystať svoju krvavú pomstu. Hriech v skutočnom preklade znamená „minúť cieľ“, teda urobiť niečo, o čom sme si mysleli, že bolo správne, ale boli sme oklamaní, pomýlili sme sa, alebo sme oklamali sami seba. Mysleli sme si, že konáme pre naše dobro, ale v skutočnosti sme našu dušu oddelili od jeho Božského stvoriteľa. Výsledok hriechu je preto taký, že sa cítime odrazu nanič, sme vyprahnutí, prázdni, veľakrát dezorientovaní, čo je vidieť na tom, že sa točíme dookola v rovnakých problémoch a padáme na rovnakých miestach. Hriech konáme vtedy, keď zapierame svoju božskú podstatu, ľudskú dôstojnosť, zostávame žiť vo svojich zlozvykoch a chybách, lebo neveríme, že môžeme byť lepší a šťastnejší. Predsudok štvrtý: Musíme dodržiavať Božie prikázania, aby bolo Bohu dobre Určite poznáte pojem desatora Božích prikázaní. Prikázania sú opäť štandardne chápané ako nejaké nezvládnuteľné normy náročného Boha, ktorý šikanuje všetkých, ktorí sa nimi nedokážu riadiť. Je to ďalší omyl. Prikázania sú v skutočnosti základné pravidlá, ktorých sa máme držať, aby bolo dobre nám, nie Bohu. Boh nás v skutočnosti ku svojmu šťastiu nepotrebuje. On je šťastný dosť a chce, aby sme boli aj my. Preto nám dal prikázania, ktoré v ľudskom svete plnom nejasností a hmly fungujú ako GPS. Od Boha sú darom lásky, nie trestu. Boh vedel, že na zemi budeme zmätene hľadať svoj zmysel života a prikázania slúžia ako barometer, na ktorom máme uvidieť, či ideme dobre a v akých oblastiach sa vzďaľujeme od pravdy. V prikázaniach sa ukrýva celistvý návod na šťastný život. Väčšinou počúvame stále niečo o tom, že máme konať podľa pocitov, ale čo je to za rada, keď naše emócie sú častokrát úplne pomýlené a vedú nás presne tam, kam nechceme? Predsudok piaty: Kto je v skutočnosti diabol? Veľa ľudí opúšťa kresťanstvo práve pre jeho farbisté a živé opisy pekla a diabla. Skutočnosť je taká, že diabla všetci veľmi dobre poznáme. Je to ten hlások v našej hlave, ktorý sa nás snaží pomýliť, nahovoriť nám, že sme nemilovaní, nehodní, nenormálni. Najprv sa nás snaží dostať do zúfalstva a potom naň ponúka zúfalé riešenia, ktoré nás dostávajú do problémov a otroctva najrôznejších závislostí. Napríklad od drog, sexu, alkoholu, nakupovania, honbe za majetkom, večnou mladosťou, kariérou, nesprávnymi vzťahmi, skrátka hocičím, čím stratíme kopu času a zanedbáme vo svojom živote to naozaj podstatné a dobré. Diablik nás k sabotáži navádza hneď po prebudení, núti nás sťažovať sa, vidieť všetko čierne, nezdravo jesť aj piť, kašľať na svoje vzťahy, vnútro, ľudí okolo nás. Predsudok piaty: Kto je Boh? Boh je láska. Je to súcno, z ktorého sme utkaní. Ale nie je to len nejaká bezcitná energia, veď tá by nebola schopná vytvoriť ľudí so srdcom, ako máme my. Napokon, koho uspokojí predstava Boha ako bezpohlavnej energie, keď potrebujeme otcovské nasmerovanie, pochopenie, objatie, súcit? Boh cíti. Je ako my. Len oveľa väčší, lepší a dokonalejší. A úplne nám rozumie. Predsudok šiesty: Máme žiť v trvalom pocite viny Keďže sme stvorení na Boží obraz, sme v skutočnosti oveľa viac, ako si myslíme, že sme. To preto sa v kresťanstve toľko hovorí o vine človeka. Priznanie viny nemá človeku hodnotu ubrať, ale mu ju naopak vrátiť. Vinu uznáva ten, kto vie, že sa k sebe alebo k ostatným nesprával s láskou, ktorú si zaslúži. Uvedomuje si svoj pád a chce ho napraviť, chce znova vstať a dopriať si skutočnú radosť a pokoj. Boh sa nevyžíva v našich pocitoch viny. Nemá rád, keď trpíme. On je tá hybná sila, ktorá nám pomáha po každom páde vstať, zhodiť zo seba špinu a zase začať odznova. A v tom je krása kresťanstva. Výhoda kresťanskej mystiky je, že má Krista a nepopiera utrpenie. Ak je dnes nemoderné byť kresťanom, je to aj preto, že kresťanstvo sa javí veľmi temne, až ponuro. Kríž a utrpenie v kresťanstve pritom nezastupujú nič iné len kríž a utrpenie nás samých. Všetci máme problémy a slabosti, do ktorých opakovane padáme a je nesprávne to zapierať. Veľmi dobre vieme, že sú oblasti našich životov, v ktorých si roky nevieme rady a sú partnerské a rodinné vzťahy, ktoré nevieme rozlúsknuť ani po celý život. V ľudskom živote existuje bolesť a aj slzy a je veľmi naivné myslieť si, že nejakým spôsobom zmýšľania sa im vyhneme, alebo že lúsknutím prsta zmiznú. Existujú duchovné smery, ktoré v to skutočne veria, nútia človeka k prehnanému optimizmu a sľubujú, že ak budú vždy len pozitívni, všetko zlo z ich života sa pominie a nastane večný pokoj. Lenže to je lož. Desaťtisíce ľudí sa o to pokúša, píšu si pozitívne afirmácie a usmievajú sa aj vtedy, keď im je do plaču a výsledný efekt ich zarmucuje ešte viac, lebo cítia bolesť o to viac, o koľko viac ju potláčali. Kresťanstvo je v tomto význame slova oveľa priamejšie, efektnejšie a aj praktickejšie, pretože priamo hovorí k citovým ranám človeka, k jeho problémom, slabostiam, aj pádom. Ľudia zvonku majú pocit, že veriaci sa tak nejako rád utápa v bolesti a vyhľadáva ju. To je ďalší omyl. Žiadny zdravý človek sa nechce cítiť zle. Kresťanskou metódou na vyliečenie utrpenia je však prijať ho v pokore ako transformačný prvok svojej osobnosti a života. Podobne ako Indiáni, ktorí považujú bolesť za dar, pretože má silu ich vnútorne posilniť, tak aj kresťania sa učia prijímať bolesť ako metódu, ktorou sa duch zocelí, silnie a stáva sa novým. Kresťania však nie sú sadomasochisti, bolesť zámerne nevyhľadávajú, ale len prijímajú tú, ktorá im príde životom. Mnohí nechápu, že Kristus svojím ukrižovaním a následným zmŕtvychvstaním vlastne pokoril smrť a spolu s ňou všetky definitívne ľudské pády a slabosti. Ježiš predurčil všetky naše snahy na víťazstvo. Je to akoby povedal: rozhodni sa zbaviť sa svojich slabostí a neboj sa ich, lebo ja ti pomôžem zbaviť sa každého zla v tvojom živote. Vyšliapal nám cestičku do neba, večného šťastia a duchovnej dokonalosti. Pri pohľade na kríž teda nemáme myslieť na svoje utrpenie, ale na jeho koniec. Kríž symbolizuje smrť všetkého zla, a teda absolútne víťazstvo svetla nad tmou. A to je dobrá správa.

Samé kríže a sebatrýzeň? Kto sú svätci a prečo ich kresťania nasledujú?

Väčšina náboženstiev sa zhoduje na teórii, že vo svojom živote trpíme za chyby minulosti, svoje vlastné, ale aj chyby našich predkov. Ako sme spomínali vyššie, utrpenie, ktoré prežívame, nás má „zobudiť“, zušľachtiť, prinútiť zmeniť smer, zmeniť sa na lepších ľudí. Sú slabosti, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu stovky rokov, a tým pádom aj bolesť z nich stále viac kulminuje a dotýka sa celých rodinných línií. Takýto človek sa narodí a už trpí, lebo nesie ťarchu činov svojich rodičov. Špirála opakovaných pádov sa dá zastaviť jedine protipólom, ktorým je láska. To preto sa v kresťanstve učí to nepochopené „kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“. Nie je to akt slabošstva a nepolepšiteľného dobráctva, ale akt múdrosti človeka, ktorý chápe, ako funguje rovnováha dobra a zla vo svete. Ak sa človek rozhodne bolesť v pokore prijať a prečkať ju takpovediac v bezúhonnosti, to znamená v čistote svojich skutkov, špirála zla odrazu narazí na útes odpustenia a rozpustí sa. Keď takto uvedomelo necháme prehrmieť každú búrku v našom živote, náš charakter sa začne radikálne meniť. Odíde zatrpknutosť a zúfalstvo, zlorečenie a závisť, hnev aj žiarlivosť. Vyčistia sa aj naše vzťahy, ráno sa zobudíte s radosťou a s pokojom sa večer vrátite do postele. Svätci a kresťanskí mystici veľmi dobre chápali význam utrpenia, a preto ho brali na seba dobrovoľne, aby oslobodzovali nielen seba, ale aj ľudí okolo. Dosiahli taký nepochopiteľný level lásky, že sa o ňu chceli podeliť s ostatnými. Nestačilo im zbaviť sa svojich nánosov slabostí a žiť si šťastne vo svojej bublinke v jednote s Bohom. Pravá láska je súcitná a ak ju človek objaví, tak začne uzdravovať nielen seba, ale aj svet navôkol. Svätci túžili, aby žil v radosti celý svet, a preto im dal Boh zažiť obrovské utrpenie, ktoré vnímali ako dar. Ničoho sa nebáli, lebo veľmi dobre vedeli, že na nich zhora nebude zoslané nič, čo by nedokázali s pokojom zvládnuť. Tieto vyvolené duše sa navonok zdajú byť pre svet bláznivé, lebo kto by už dnes dobrovoľne podstupoval bolesť. Ale oni nie sú blázni ani devianti. Rozdiel medzi deviantom a svätcom je ten, že svätec aj v bolesti koná z lásky a šíri okolo seba nepochopiteľné vibrácie dobra a radosti. Možno ste niekedy išli ulicou a všimli si rehoľníkov, ktorí vyžarovali očividnú spokojnosť a pýtali ste sa samých seba, ako je to možné. Veď žijú v celibáte, často na hranici chudoby, starajú sa o zločincov a chorých a tvrdo pracujú. Ako je možné, že človek bez majetku, moci a slávy, ktorý sa zrieka svetských pôžitkov, je tak vnútorne vyrovnaný? Radosť, božský pokoj a túžba šíriť dobro medzi ostatných sú indikátormi, že svoj duchovný život praktizujete správne. Utrpenie a ťažký život nemusia človeku brániť v radosti. Ak je človek v jednote s Bohom, môžu mu práve tie ťažšie chvíle pomôcť nájsť radosť vo svojom živote a šíriť ju ďalej. Omša nie je divadlo. V očiach kresťana sa na obetnom stole premieňa Boh Poďme k ďalším nepopulárnym veciam – kňazským rúcham vyšívaným zlatom a kostolom zdobených freskami. Moderný človek toto všetko vníma ako zbytočné pozlátka. Prepych, ktorého by sa cirkev mala zriecť a radšej pomáhať chudobným. Majestát liturgických úkonov však nie je náhodný. Na svätej omši, kde dochádza k premieňaniu chleba a vína na krv a telo Kristovo, sa deje vlastne najväčší mystický zázrak celej kresťanskej viery. Boh a tvorca všetkého, zosobnená láska a teda potrebný liek pre naše duševné rany a každodenné pády, naberá formu jedla, aby sme sa ním mohli – priamo fyzicky zjednotiť. Sami vieme, aké ťažké je bez pomoci nachádzať svoj stred, aké ťažké je napríklad dosiahnuť stav utíšenia mysle počas meditácie a aspoň čiastočne sa tak dotknúť Božstva. Akt svätej omše sprístupňuje lásku všetkým kresťanom – vo forme chleba a vína sa Boh stáva našim telom. Pre človeka zvonku je to niečo nepochopiteľné, ale opäť pripomíname, že sa jedná o hlbokú mystiku, ktorú ľudský rozum ani nevymyslel, ani nepochopí. Proces premieňania vymyslel samotný Kristus a odvtedy sa pravidelne opakuje ako rituál svetla a zjednotenia s Bohom už viac ako dvetisíc rokov. Ide o sviatosť s nesmiernou milosťou pre človeka, je to živý pokrm pre dušu, ktorá sa pod nánosom všetkých omylov krčí kdesi v kúte ľudského srdca. Je to ako vziať si najčistejšiu dokonalosť lásky, ktorá zostúpila z neba na Zem, aby sme sa my mohli posilniť, uzdraviť a pokračovať v ceste za svojou slobodou, šťastím a pokojom. Nie je to divadlo, kresťania veria, že je to realita. To, že ich viera má silu dokazujú mnohé eucharistické zázraky, kedy sa hostie mnohokrát premenili na svalové tkanivo ľudského srdca. Preto nás nesmie prekvapiť okázalosť liturgických rituálov. Kde sa reálne nachádza Boh, tam aj úcta musí byť reálna. Preto tie fresky a vitráže v kostole, preto kvety na oltári, preto zlaté nádoby a ručne vyšívaný odev kňaza. Omša je oslavou lásky a víťazstva, dáva sa ňou definitívna večnosť životu a koniec smrti.

KRESŤANSTVO MODERNÉHO ČLOVEKA

Či sa nám to páči alebo nie, kresťanstvo je s nami úzko späté, lebo naša história a kultúra z neho priamo vyvierajú. Zažili sme vlny, kedy sme sa cítili byť ku viere „znásilnení“, lebo to svojím postojom spôsobili naše babky. Zažili sme vlny, kedy bolo naopak zakázané verejne praktizovať svoju vieru, lebo to režim nedovoľoval. Aktuálne žijeme dobu chaosu, kedy síce navonok máme slobodu náboženstva, ale prakticky sme ho odsunuli na bok, lebo po všetkých tých zmätených skúsenostiach už ani nevieme, kde je sever. Možno by bolo osožné prejsť do ďalšej fázy, nebyť taký úzkoprsý a vziať si pre seba to dobré, čo vie kresťanstvo ponúknuť. Za zmienku stoja najmä tri pramene dobrého, z ktorých vieme čerpať prakticky okamžite. Prvým prameň: modlitba, európska forma meditácie Tak, ako sa vo východných častiach sveta recitujú mantry, tak predrieka kresťanský svet modlitby. Keď vezmeme do úvahy, koľko generácií predkov sa modlilo už pred nami, bude nám jasné akú veľkú musí mať modlitba silu aj z našich úst, lebo ju máme tak povediac v krvi. Málokto dnes vie, že už samotné prežehnanie má silný ochranný význam. Ruka prechádzajúca z čela do srdca znamená príchod Boha na Zem a zároveň do našich sŕdc. Ruka prechádzajúca z ľavej strany na pravé rameno znamená doslova, aby sa všetko zlé obrátilo na dobré. Vytrvalá modlitba dokonale utíši myseľ, upokojí srdce, chráni pred zlým a učí človeka vidieť a naprávať svoje chyby. Druhý prameň: kňazi, rehoľníci a literatúra Ak máte problém s kliatbou alebo okultizmom, ak si neviete vo svojom živote rady, ak sa vaše dieťa dalo na drogy alebo trpíte nočnými morami, ak tušíte, že vaše ťažkosti majú duchovné pozadie, môžete vyhľadať Bohu zasvätenú osobu a poradiť sa, lebo od toho sú založené farnosti, sú tu pre nás. Ak sa chcete len prirodzene dovzdelávať a zaujíma vás filozofická otázka viery, existuje celá kopa literárnych diel, ktoré sú hlboko intelektuálne, filozofické a mystické zároveň. Najmä v životopisoch svätých sa človek môže dozvedieť viac o vnútornom duchovnom boji, ako sa to prejavuje aj zdoláva. Tretí prameň: pútnické miesta a architektúra Sedieť v tichu a osamote v nádhernej bazilike pomôže človeku skryť sa na chvíľu pred svetom a utriediť si svoje myšlienky. Rovnaké je to s pútnickými miestami, ktoré sú poväčšine vsadené do nedotknutej prírody a kde tu sa mihocú len svetlá zapálených sviečok. Sú to miesta predurčené na to, aby sme sa v nich spájali so svojou dušou a jej stvoriteľom. Slúžia na načerpanie nových duchovných síl do boja s každodennými ťažkosťami. Ste pokrstený? Možno áno a ani o tom neviete. Krst je najmocnejšou sviatosťou v kresťanstve vôbec. Zosobňuje to, o čo sa my, duchovne orientovaní a hľadajúci ľudia, snažíme denne – zánik našich slabostí, zlozvykov, starého človeka, ktorý nevie oceniť a vážiť si svoju božskú podstatu. A zrod nového osvieteného človeka, víťaza nad všetkým tým zlým, ktorý prináša sebe a svetu len to dobré a vznešené. Nech už ste kresťania alebo nie, toto poslanie je automaticky vtlačené do srdca každého z nás. Sme predovšetkým duchovné bytosti, to preto nás život tak veľmi bolí. Nie je nám jedno, čo sa deje s nami a s našimi blízkymi. Túžime byť spokojní a zdraví, prajeme si šťastie pre seba aj pre svet. To je dobrý základ, ale sám o sebe nestačí. Na to, aby sme ho uviedli do praxe, musíme najprv prekonať samých seba, ísť za hranice svojej komfortnej zóny a denne zdolávať strach, pohodlnosť či skepsu. Keď sa však do toho pustíme bez pomoci, je to ako boj s veternými mlynmi. Nič sa nedarí, len sa vyčerpáme. Ale keď vykročíme na cestu zjednotení s Bohom, duchovne posilnení a zrovnaní, už máme vysoké šance na úspech. Preto sa netreba báť využiť všetky prostriedky duchovného posilnenia, ktoré sa nám ponúkajú. Aj kresťanstvo je jedným z nich. Chce to však poriadne si pretrieť oči a zvoliť ten správny uhol pohľadu. text_ Katarína Mikulová