Možno ste už príbehy ľudí, ktorí sa v práci necítia dobre. Mobbing, utláčanie, znevažovanie práce, znepríjemňovanie prostredia, intrigy... Ľudia, ktorí čosi také prežívajú, hovoria veľmi podobne: Šéfka na mne sedí, má neprimerané nároky, kolegovia na mňa donášajú a šikanujú ma, nadriadení kritizujú moju prácu, nikto ma nezavolá na pracovnú večeru, nepošle ma na služobnú cestu, nikto ma nezdraví a nerozpráva sa so mnou. Čím to je, že nám ľudia z práce tak veľmi vedia znepríjemniť život? A čím to je, že zostávame aj v dospelom veku takouto situáciou paralyzovaní a nevieme to riešiť? Trošku sme sa nad problematikou zamysleli a došli sme k záveru, že „na vine“ sú ilúzie a strachy, ktoré často nie sme schopní ani uvidieť, nie to ešte uchopiť. Presne preto sme spísali zoznam tých najboľavejších, do ktorých padáme opakovane. Možno ich vo svojich pracovných príbehoch nájdete aj vy a veľa vecí, ktoré sa dejú vám alebo vašim blízkym, uvidíte novými očami.

 

1_ ILÚZIA: Dokonalá práca a dokonalý šéf Na pracovisku je to ťažké. Ľudia sú súťaživí, vedenie často neobjektívne a práce býva vyše hlavy. Do istej miery je to však normálny stav a ak máme stále dostatok času na relax a možnosť zresetovať si hlavu, nemali by sme prirýchlo podliehať panike a nahovárať si, že naša práca je zlá. Prvou ilúziou, do ktorej najčastejšie padáme, je teda ilúzia dokonalej práce. Vnímame ju ako priestor, kde sa vždy všetko darí, kolegovia sú naši najlepší priatelia, podávame výkon za výkonom, peniaze sa sypú a všetci sú šťastní. V takomto klame sa citlivo vníma každá nedokonalosť, pretože skrátka nedávame priestor pádom, neúspechu, ani sivej zóne priemerných dní, ktorej sa nevyhneme v žiadnej oblasti našich životov. Ak máte na prácu neprimerané nároky, vašefungovanie vyzerá asi takto: Keď ide práca sama od seba, žnete samé pochvaly, vtedy stojíte na piedestáli úspechu a všade hrdo vyhlasujete, že máte tú najlepšiu prácu na svete. Ale akonáhle sa čosi nepodarí, dostanete negatívny feedback alebo neviete podať výkon, aký by ste chceli, razom padáte do opačného extrému, v ktorom vyhlasujete, že vaša práca je nanič a čoskoro dáte určite výpoveď. Takéto extrémne prežívanie nie je zdravé, pretože sínusoida je normálna vec, s ktorou treba automaticky rátať a nepripúšťať si ju viac, ako je zdravé. Máte právo nepodať zakaždým skvelý výkon, vaši kolegovia majú právo byť občas zle naladení a váš šéf má takisto právo situáciu nevidieť vždy objektívne. Problém nastáva, keď sa to deje pričasto a tých pádov pribúda čoraz viac, napätie na pracovisku sa kumuluje a dlhodobo nerieši. Ak chcete vedieť, či vašu pracovnú situáciu vidíte objektívne, choďte na to matematicky. Vytiahnite si papier a začnite vecne spisovať všetky plusy a mínusy vašej práce a takisto stupeň intenzity, akou na vás emocionálne vplývajú. Takúto bilanciu pravidelne opakujte a uvidíte, či sa vaša situácia lepší alebo nie.

 

2_ ILÚZIA: Nekonečný úspech a víťazstvo Ďalšia z ilúzií, ktorá je zároveň najnebezpečnejšou pre naše telo aj dušu, je ilúzia stáleho úspechu. Sme naučení prinášať stále nejaký výkon, zbierať tie jednotky a červené body, potlesk publika a pochvalu ľudí. Tento mechanizmus pochvaly a kritiky nás poznačil na toľko, že ho nevieme vypnúť a či chceme alebo nie, stále sa snažíme vyhovieť mienke druhých. V práci je to hneď mienka niekoľkých ľudí. Mienka šéfa alebo šéfky, ktorú nechceme nikdy sklamať, a preto si nedovoľujeme podať iný ako stopercentný výkon. A mienka kolegov, ktorých chceme presvedčiť o svojej lojalite, priateľskosti a pohodovom charaktere. Hneď tu sa stretávame s prvou diskrepanciou a tým pádom aj stresovým faktorom, pretože byť stopercentný v očiach šéfa znamená byť trápny a podliezavý v očiach kolegov. Kým šéf chce vidieť našu snahu a entuziazmus, kolegovia sa nás pri sústavnom podávaní skvelého výkonu boja a neznášajú nás, pretože ich nútime zabrať a súťažiť s nami. Ak nepochopíte, že sa nedá vyhovieť všetkým, budete balansovať na hrazde ako artista a v snahe raz vyhovieť tomu alebo tomu, budete prinášať veľké obete. V snahe zapáčiť sa dokážete ísť až na hranicu svojich možností a zdravia. Raz ste boli brilantný a chcete byť brilantný znova. Aj keď sú telo a duša unavené, vy zaberáte, dopujete sa kávou, liekmi, nedovolíte si oddýchnuť, plnohodnotne sa vyspať. Takýto prístup však dlhodobo vedie len k depresii, neurologickým chorobám a vyhoreniu. Ak to váš nadriadený vidí a vašu lojalitu využíva s ľahostajnosťou voči vášmu zdraviu, to je už vážny dôvod na to, aby ste zvážili svoj odchod. Najprv je však potrebné sa ozvať, osobne si so šéfom pohovoriť a požiadať ho, aby vám z vašej agendy čosi škrtol, pretože častokrát o vašich pocitoch a ťažkostiach ani netuší. Pozor si dávajte takisto na vlastný perfekcionizmus, pretože toho najväčšieho sadistu, ktorý vyžaduje vždy všetko perfektné, si väčšinou nosíme vo vnútri. Utíšte ho. Ak príde nejaká kritika na vašu prácu alebo echo, že máte čosi prerobiť, nedovoľte, aby sa vám okamžite zrútil svet. Vieme, negatívny feedback nikoho nepoteší, ale to, čo vás naozaj posunie vpred, je jeho holé prijatie, a teda prijatie bez výčitiek, pocitov hanby a myšlienok o tom, že ste zlyhali. Občas sa každý pošmykne, občas niečo nevyjde, inak sa to pochopí, inak spracuje a to sa bežne stáva. O vašom talente alebo odbornej spôsobilosti to nehovorí vôbec nič.

 

3_ ILÚZIA: Vaši kolegovia a šéf sú vaši kamaráti Ak ste z tých, ktorí prídu do nového kolektívu ako veľká voda a hneď v prvý týždeň o sebe vyrozprávajú všetky svoje tajomstvá a životné peripetie, robíte veľkú chybu. Vaši kolegovia nie sú vaši kamaráti a nemôžete im hneď od začiatku začať stopercentne dôverovať. Vyrozprávať im všetko o sebe bez toho, aby ste ich dôsledne spoznali, je veľmi riskantné, pretože nikdy neviete, kto tieto informácie použije proti vám. Pre niekoho možno prisilné vyjadrenie, ale kto okúsil pocit zrady sám na sebe, vie, že nepreháňame. Naším cieľom nie je dosiahnuť, aby ste od ľudí očakávali to najhoršie. Chceme len, aby ste si uvedomili, že na pracovisku vládnu medziľudské vzťahy, ktoré ovplyvňujú celý chod firmy a je dobré to najprv vypozorovať, až potom sa kamarátiť. V tichosti sledujte, kto má aký vplyv, čo sa mu páči a čo nie a čo to znamená pre vás. Ľudia totiž nie sú ideálni. Ich charakter je po väčšine krehký a zmietaný v hŕstke strachov a komplexov, s ktorými vnímajú aj vás a vašu prácu. Práve tu často zlyháme, ku komusi zahoríme príliš rýchlo sympatiami a nesprávne ho označíme za kamaráta. Potom vie byť veľmi bolestivé, keď nás na príklad v čase krízy nepodporí, nezastane sa nás, či nám dokonca ešte nasype soľ do rán. V práci sa zarábajú peniaze a ak ste vo veľmi ambicióznom prostredí, môžete si byť istí, že sa každý bude správať tak, aby to posilnilo jeho pozíciu, nie vašu. Pozor najmä v ženských kolektívoch a takisto vtedy, ak ste sebavedomej nátury a profesionálne alebo osobnostne prevyšujete ostatných. Ak príde do ženského kolektívu nová žena, ktorá je dajme tomu mladšia, krajšia a výkonnejšia, už vtedy má zarobené na problém a musí dopredu rátať s tým, že bude pre ňu veľmi ťažké sa presadiť, dosiahnuť nejaký kariérny posun alebo získať pracovný benefit, napríklad exkluzívnu služobnú cestu. V takýchto prípadoch je preto dobré prísť opatrne, neohurovať ani zjavom ani výkonom, držať si svoj štandard, pre ktorý vás prijali a začať „vystrkovať rožky“ až postupne. Ak sa závistlivým kolegyniam hneď na úvod postavíte do protipólu, ukážete im, že nepotrebujete ani ich podporu ani sympatie, vtedy budú bojovať proti vám a nikdy ich to neprestane baviť.

 

Ak nechcete mať z práce vojnový front, držte sa týchto pravidiel: 1_ nekamarátiť sa a najmä nie príliš rýchlo a s každým 2_ udržiavať si profesionálny odstup 3_ byť najmä v úvode tichšia a rezervovaná, aby ste neodstrašili ostatných s tým, že ste príliš nebezpečná a upokoja sa. 4_ Nečakajte, že vás všetci budú mať radi a ani sa o to nesnažte. Keď vám sadnú vo firme dvaja-traja ľudia, malo by vám to stačiť na to, aby ste spolu išli na kávu a dostali potrebný pocit spolupatričnosti. 5_ Ukazujte voči autoritám rešpekt a snažte sa čo najpohodovejšie prijať každú kritiku, aj keď sa vám zdá neadekvátna. 6_ Nepretvarujte sa, neohovárajte a nekamaráťte sa s nikým účelovo. Vaša dôstojnosť a sebahodnota sú naďalej dôležitejšie ako vaša práca, a tak ak vás niečo na pracovisku trápi, nebojte sa to pomenovať, avšak s potrebnou dávkou diplomacie, citlivosti a úcty voči druhým.

 

4_ ILÚZIA: Vaša práca je stred vesmíru Je veľmi nebezpečné spraviť si z práce modlu, okolo ktorej sa točí celý váš svet. Na pracovisku vás samozrejme budú motivovať k tomu, aby ste si nikdy nevypínali firemný mobil a počítač si brali so sebou aj na dovolenku, ale to ešte neznamená, že to máte akceptovať. Ak robíte niečo, čo je bezprostredne spojené s vaším talentom a detským snom, často sa stáva,že stratíte pojem o realite a práca sa zrazu premení na zlatom vykladanú modlu, ktorú denne uctievate a chodíte okolo nej po špičkách. Inými slovami, prispôsobujete jej všetko. Svoj imidž, priateľstvá, životný smer, či dokonca výber partnera. Ak je práca modlou, vtedy človek odloží svoju hodnotu mimo seba, vloží ju do tej pozície, do toho kostýmu, dôležitého mena, renomé. Urobí tak preto, lebo kdesi vo vnútri verí, že sám o sebe až tak hodnotný nie je a že práve kariérou sa vlastná hodnota dá nejako navýšiť, vyleštiť, vypulírovať, že prostredníctvom nej sa človek konečne stane niekým a prestanete byť nikým. Tento vzorec správania je veľmi nebezpečný najmä vtedy, keď sa vám pracovne dlhodobo darí, a teda nemáte ako zistiť, že ste na svoj úspech príliš naviazaný. Väčšinou nám to udrie do očí až vtedy, keď príde neúspech, či pád. Keď na scénu prichádzajú noví, mladší, krajší a v našom vnútri sa odrazu objaví závisť, frustrácia, panika. Ak sa so svojou prácou nezdravo stotožňujete, potom sú pre vás typické tieto návyky: denne sa porovnávate s ostatnými z vášho fachu a bilancujete, či ste lepší alebo horší. Ak sa ukáže, že sa niekomu niečo podarilo, tak cítite závisť, hnev a frustráciu, že sa niečo také nepodarilo práve vám. Emocionálne žijete na ostrej sínusoide. Keď sa vám darí, okamžite uveríte vo svoje superschopnosti a pred sebou vidíte svoju hviezdnu budúcnosť. Keď sa vám nedarí, jedujete sa ako dieťa a máte čo robiť, aby ste to nejako ustáli. Túto nezdravú ješitnosť a snahu preraziť, získať všetok obdiv a slávu sveta, treba ukresať. Lebo ničím z tohto aj tak nedosiahneme pokoj, radosť a šťastie. Vlastne je to naopak. Čím viac máme, tým viac chceme. Neprimeraná ctižiadostivosť sa nezastaví pred ničím a bude vám nahovárať, že nemáte dosť, až kým sa v tom koliesku pre myšky celkom neubeháte na smrť.

 

5_ ILÚZIA: Kariéra duchovnú prácu nepotrebuje Ľudia s obľubou radia druhým v kariére a väčšinou sa to nesie v duchu rád ako: buď vytrvalý, ver sám sebe, tvrdo pracuj, nenechaj sa ničím odradiť. Tieto formulky znejú veľmi pekne, motivačne, ale ak sa nimi riadi človek, ktorý nemá vysporiadané vlastné vnútro, pravdepodobne ho to poženie do neprimeranej ctižiadostivosti, o ktorej sme hovorili vyššie. Tam ho čaká bleskový rast, kariérny progres, ale vnútorný mier v nedohľadne. Môžeme si byť istý, že práca je dokonalým zrkadlom nás samých. Naše pracovné úspechy a neúspechy, vzťahy na pracovisku, to všetko len zrkadlí našu osobnosť, závislosti a traumy. Dobrým príkladom pre tento mechanizmus je mobbing. Ľudia, ktorí boli často obeťou šikanovania ešte na škole, sú tí istí, ktorí sa stávajú obeťou mobbingu na pracovisku. Náhoda? Ani veľmi nie. Duša, ktorá trpí pod nadvládou vzorca „nestojím za nič“ bude prinášať túto skúsenosť do života človeka dovtedy, kým sa sám za seba nepostaví, nepovie dosť a tým začarovaný kruh raz a navždy nepretne. Ďalším príkladom je neprijatie do kolektívu. Ak sa niekde všemožne snažíme zapadnúť, väčšinou dosiahneme pravý opak. Je to preto, že konáme opäť na základe nebezpečného presvedčenia, že priazeň druhých potrebujeme, aby sme obhájili našu ľudskú hodnotu. Bude nás to hádzať do extrémov, kedy budeme v eufórii, ak sú s nami všetci za dobre a v depresii, keď sa stretneme s odmietaním a intrigami, a to všetko dovtedy, kým si neuvedomíme svoju závislosť a vedome sa od nej neoslobodíme. Ďalším príkladom je stály maximalistický prístup. Postoj, kedy pracujeme vo dne v noci len preto, aby sme si udržali prvenstvo spomedzi všetkých, vyviera z iluzórneho presvedčenia, že toto všetko musím, musím predstierať dokonalosť, len aby si nikto nevšimol moje slabé miesta. Obyčajne tí najpracovitejší ľudia s najväčším talentom sú tí, ktorí si veria najmenej. Tieto zavádzajúce strachy, neistoty, opakované stavy absolútneho víťazstva a totálneho pádu, sú mechanizmy duše, ktorá hovorí: už stačilo. Moja hodnota je inde. Je nekonečná a neotrasiteľná. Kto chce budovať kariéru, mal by si byť toho vedomý a raz a navždy pochopiť, že bez duchovnej práce mu ani milióny ani mandáty neprinesú pocit vnútorného šťastia.

text_ Katarína Mikulová