Kliknite na obálku časopisu a PRELISTUJTE SI!

                       
                       

8 základných nerestí

zbav sa ich a budeš slobodný

Existujú stovky receptov na šťastný život. Všetky sa ale viac-menej sa obmedzujú len na praktické rady, ako prežiť a nezabiť sa, ako sa udržiavať v relatívnej pohode – cvičením, meditáciou, vhodnou stravou. Lenže búrlivá ľudská psychika vyžaduje oveľa viac ako len “údržbu“. Vyžaduje kultiváciu ducha, hlboké nahliadnutie do svojho vnútra, zušľachtenie, ktoré zmení človeka živočíšneho na človeka vznešeného.

Vznešený človek je dokonalý v láske. Nie pateticky alebo prehnane romanticky, ale úplne normálne, tak, že sa má správnym spôsobom rád a svojmu ideálu lásky podriaďuje celý svoj vonkajší aj vnútorný svet. Ľudské srdce je plné nezriadených vášní. Keď sa s nimi nepracuje, úplne život človeka pohltia. Nezriadená túžba po majetku dokáže z človeka urobiť mamonára, nezriadená túžba po sexe zase prelietavého partnera, ktorý nie je schopný vernosti. Nezriadený hnev sa v mnohých prípadoch skončil vraždou a nezriadený smútok zase depresiou. Tieto hybné mentálne sily, ktoré majú v ľudskom živote najmä emocionálny prejav, sa volajú vášne. Nezriadené, alebo zle integrované vášne sa volajú neresti. Majú obrovský vplyv na ľudského ducha, ovplyvňujú jeho život aj život jeho blízkych. Poďme sa teda pozrieť na svoje srdce optikou ľudských nerestí. Hovorili o nich už v treťom storočí ranní kresťania, najmä púštni otcovia, mudrci a duchovní. V nasledujúcom texte predstavíme osem základných ľudských nerestí tak, ako ich videl Ján Cassián. Šľachtic, duchovný otec a odborník na nezriadené vášne, ktorý celý život obetoval analýze ducha a jeho zušľachťovaniu.

1. Duch obžerstva

O tom, že kto si nedokáže odoprieť jedlo, neodoprie si ani horšie veci
Na úvod jedno malé vysvetlenie: kresťania veria na existenciu dobra a zla. Neveria v neživú energiu, ale v reálny boj dvoch duchovných svetov, ktorý sa odohráva v každom ľudskom srdci. Zatiaľčo všetko dobré a vznešené pochádza od Boha, všetko zlé zasial do srdca človeka zloduch. Zlo je rafinované, je prívetivé, klamlivé, snaží sa podobať na dobro a lásku, snaží sa človeka pomýliť, uviesť do chaosu a potom preniknúť do jeho samotného srdca – najprv myšlienkou, potom emóciou a následne skutkom.
Duch obžerstva nie je výnimkou. Samozrejme, že hovoríme o nestriedmosti v jedle, o prejedaní sa, prílišnej naviazanosti na jedlo a pôžitok z neho. Bolo by však naivné myslieť si, že jediným nebezpečenstvom obžerstva je naša nadváha a filmové leňošenie pri zemiakových čipsoch. Pravým nebezpečenstvom nestriedmosti v jedle je oslabovanie vyšších vôľových schopností človeka. Ako sa hovorí, kto nežije z ducha, žije z brucha. Ten, kto trávi pri jedle trikrát viac času, ako je zdravé, pravdepodobne svetový mier nevybojuje. Človek, ktorý sa nevie dostatočne kontrolovať v jedle, stráca kontrolu nad sebou samým. Oslabuje svoju vôľu, nie je vnútorne pevný, ľahko sa dá nahovoriť na čokoľvek príjemné a zmyselné, aj keď je to preňho a jeho okolie škodlivé, či priam nebezpečné. Spravte si doma malý kontrolný test a zistite, ako na tom ste. Skončite s jedením krátko pred tým, ako ste sýty. Zjedzte to, čo máte práve na tanieri. Nevyhadzujte, neplytvajte, neobjednávajte si iné jedlo len preto, lebo ste naň dostali chuť. Ak s tým budete mať problém, neresť je na svete! Ale netreba vešať hlavu, lebo na každú neresť existujú duchovné lieky. Veľmi účinné sú krátkodobé pôsty. Vydržte jeden deň nič nejesť. Alebo si odoprite dezert, kávu, niečo, na čom ste závislí. Je však dôležité mať neustále na pamäti, že nejde o diétu. Ide o otupenosť ducha, ktorý sa posilnením vôle začne zobúdzať, naberať na sile. Keď si totiž dnes budete vedieť rozkázať v jedle, zajtra sa budete vedieť rozhodnúť v oveľa vážnejšej veci. Striedmosťou v jedle si cibríte duchovný zrak, ostríte zbrane rozumu, stávate sa odolnejším a citlivejším na prípadné útoky zlého.

2. Duch smilstva

O tom, ako przníme sexualitu svojím egocentrizmom
Chápeme, že hovoriť o smilstve v treťom tisícročí, keď roky žijeme v sexuálnej anarchii, je jemne opovážlivé. Ale predsa, nejdeme kázať o tom, čo máte alebo nemáte robiť. Chceme len hovoriť o ďalšej vášni, ktorá, keď vyjde z rytmu svojej prirodzenosti, môže ublížiť našim vzťahom alebo nám samotným. Nič nemá na sebahodnotu človeka také devastačné následky, ako zlé skúsenosti v oblasti sexuality. Kresťania veria, že ľudská sexualita sa má počas života rozvíjať ako kvet a že to pravé splynutie s druhým človekom musí byť vrcholom vzájomného sebadarovania sa v láske. Je teda priamo proti ľudskej dôstojnosti, keď sa sex vníma ako prostriedok na zábavu, alebo len na vlastné uspokojenie. Pre každého človeka (nezáleží na tom, či ide o muža alebo o ženu) je veľmi zraňujúce, keď si uvedomí, že bol len hračkou v rukách niekoho, koho veľmi miloval. Keď sa človek naplno oddá telesnej rozkoši a sexuálna vášeň je preňho na prvom mieste, ľahko sa stane, že jej bude otrokom a navyše bude rozdávať emocionálne rany v každom milostnom vzťahu. Keď sa sexuálna vášeň odtrhne od kontextu, na ktorý bola určená, je z nej len ďalšia vášeň, živočíšny pud, ktorý keď sa nekultivuje, opäť otupuje ľudského ducha, kazí srdce, úplne devastuje schopnosť milovať a oddať sa druhému človeku. Ján Cassián píše, že takéto srdce je poranené šípom chlípnosti. Chlípny muž sa už nevie pozerať na ženu inak ako na sexuálny objekt. Práve z chlípnosti vznikajú nevery a citové zranenia. Kto chce byť veľkodušným a vznešeným, musí sa s roztopašnosťou rozlúčiť. Liekom však nie je len telesná, ale aj duševná askéza. Pomáha meditácia a modlitba na tému ľudskej čistoty a vysokej hodnoty ľudského tela.

3. Duch akédie

O tom, že prokrastináciu poznal už Kristus
To, čo dnes moderný svet vo veľkom rozoberá ako prokrastináciu, už za čias Krista poznali pod výrazom akédia. Je neuveriteľné, s akou presnosťou túto neresť Ján Cassián opísal. Duch akédie spôsobuje mrzutosť srdca, nudu, večnú nespokojnosť a neschopnosť sa do čohokoľvek pustiť. Človek behá z izby do izby a nič sa mu nechce, tak aspoň otravuje svoje okolie. Akédia má za cieľ zabrániť človeku konať dobro, či úprimne nahliadnuť do svojho srdca. Človek robí všetko a nič, hrá sa na telefóne, hodiny sleduje Instagram, len aby náhodou nerobil to, čo robiť má. Náruživá akédia vedie opäť k mocnému oslabovaniu ľudskej vôle. Kto sa naučí počúvať túto neresť a vyhovieť jej, sa len veľmi ťažko odhodlá splniť si povinnosti, ktoré naňho čakajú. Prvé signály akédie môžu najprv vyzerať nevinne, ale kto ju pravidelne sýti, môže ju nechať narásť do ozrutných rozmerov. Človek nie je schopný ničoho, je uväznený v lenivosti, radšej cez deň spí, ako by sa mal rozhýbať k životu. Zlo chce takto človeka odstaviť, ideálne uväzniť a zdeptať, aby nenaplnil zmysel svojho života a nekultivoval ducha, ktorý sa neustálym podriaďovaním sa svojím vášňam, redukuje, devastuje a zneschopňuje pre väčšie veci. Liek proti tejto neresti je jasný – s celou silou sa vzoprieť emócii a robiť to, čo si vyžaduje povinnosť a káže rozum.

4. Duch smútku

O tom, že „depkovaním“ sa vieme slušne naučiť zlým návykom
Kiežby všetci, ktorí trpia depresiou a prehnanou úzkostlivosťou srdca, čítali Jána Cassiána! Možno bude pre vás novinkou, keď vám povieme, že aj smútok je neresť. Existuje niekoľko druhov smútku a len minimálna časť z nich sa považuje za dobrú a osožnú. Ak je smútok sprevádzaný úľavou, pokojom, nástupom slobody a snahou o lepší vývoj udalostí, vtedy je ovocím Ducha – a teda pochádza z dobrého. Ale ak je výsledkom smútku skľúčenosť, paralýza, zádumčivosť a skepsa, vtedy je potrebné takýto smútok bez milosti zahnať. Povieme len dve veci. Prvá: kto sa naučí v detstve rýpať sa vo svojej smútočnej nálade a užívať si melanchóliu, bude s väčšou pravdepodobnosťou „depkovať” v dospelosti. Druhá: je rozdiel medzi potlačovaním emócií a ich integrovaním. Ján Cassián neradí emócie potlačiť v zmysle vyvolať paniku a vziať nohy na ramená a utiecť pred emóciou. Takto sa neuzdravíte nikdy a svoj stav len zhoršíte. Integrovanie pocitu znamená jeho kultiváciu, to znamená, že pocit, ktorý je doteraz nezriadený a búrlivý, meníme postupnými krokmi na jeho zušľachtenú podobu. Duch smútku sa snaží odradiť vás od konania dobra, znechutiť, vziať radosť zo života a chuť žiť. Najlepšou reakciou teda nie je útek, ale úkon lásky. V kresťanstve je to vyznanie viery v lásku a dobrotu Boha, ale ak ste ateista, pokojne vyznajte lásku svojmu blízkemu, alebo vnútorne obnovujte lásku k sebe a k svojmu životu. Úkony lásky treba robiť dlho, pravidelne a s patričnou miernosťou – nie v panike. Uvarte blízkemu čaj, buďte láskavý, skrátka konajte dobro, aj keď sa cítite zle. Buďte vďační za to, čo máte! Keď duch smútku uvidí, že vás od dobra neodradil, ale naopak, vaše dobré skutky sú o to väčšie, o koľko sú plné obety, rýchlo vás nechá tak. Nestrácajte hlavu, veľa sa modlite (ako viete) a najmä neprestávajte veriť, že smútok odíde a nechá vás čistejších a silnejších, pretože ste mu statočne odolávali.

5. Duch lakomstva

O tom, že naviazanosť na peniaze rodí v ľudskom srdci každé zlo
Láska k peniazom má v duchovných kruhoch aj svoj odborný výraz a je ním filargyria. Je škodlivá z dvoch dôvodov. Prvý – je pre nás absolútne neprirodzená. Na rozdiel od sexuálnej túžby alebo smútku, ktoré majú svoj pôvod v ľudskej prirodzenosti, je naviazanosť na peniaze spoločensky získaná. Druhý – práve z lakomstva sa rodí všetka zloba ľudského srdca, najmä závisť a nenávisť. Aký má byť teda náš postoj k peniazom? Púštni otcovia kladú najväčší dôraz na miernosť. Najlepšie je mať toľko peňazí, aby človek netrpel biedou a nezvádzalo ho to ku závisti a zlorečeniu, no na druhej strane je potrebné vedieť sa vzdať aj prebytku, aby sme si z peňazí nespravili modlu. Chorobný vzťah k peniazom sa odráža v šialenstve človeka, ktorý nemá nikdy dosť, stále zbiera a hanobí pre seba, či dokonca svoju istotu a životné bezpečie hľadá v tučnom konte, nie v Božej prozreteľnosti. Láska k peniazom dohnala Judáša zradiť Krista, láska k peniazom teda rozdeľuje ľudí, núti človeka k zločinu, zrade, nenávisti. Treba však povedať, že peniaze samy o sebe nie sú problémom. Aj chudobný človek môže byť naviazaný na peniaze a naopak, boháč môže mať úplne zdravý postoj k peniazom. Najdôležitejšie je nevidieť svoju hodnotu v tom, koľko máme a cítiť za majetok a hmotné dary zodpovednosť. Ak máme niečoho viac, nemáme to sami pre seba. V Kristových časoch bolo bežné odovzdávať z celého hospodárstva desiatky, dnes môžeme robiť podobne – nebyť skúpy na almužnu, dať tomu, kto nemá, urobiť nákup pre chudobného, darovať šaty kamarátke, posielať pravidelný príspevok charitatívnym organizáciám. Oslobodzuje to srdce a rozširuje ducha.

6. Duch hnevu

O tom, že hnev je prvkom našej nadradenosti a zakaľuje zrak
Všetci poznáme ten moment, keď nás niekto poriadne vytočí. Najhorším dôsledkom nie je len to, že si svojimi výbuchmi zlosti dvíhame tlak a kazíme vzťahy, ale že ruka v ruke s hnevom nikdy nespoznáme pravdu a neuvidíme svet objektívne. Hnev totiž zakaľuje zrak, zahaľuje pravdu o človeku, nech už sa jedná o nás samých, alebo o druhého, na ktorého sa hneváme. Je to ako v začarovanom kruhu. Pretože objektívne nevidíme realitu, dokážeme sa nahnevať. Táto “nová“ dávka hnevu nám však zakaľuje zrak dvojnásobne. Výsledkom je pesimizmus, výbušnosť, čierne videnie sveta. Boj proti tejto neresti musí začať v srdci, v pochopení, že nevidíme veci objektívne. Je vhodné uvažovať o kráse ľudskej duše, o jej zraniteľnosti a citlivosti. Predchádzajme situáciám, v ktorých vieme, že sa neovládneme. A najmä: nesnažme sa v sebe vysoké dávky hnevu iba potláčať, ale vyjadrujme ich postupným a jemným spôsobom. Máme právo na to, aby sa nám veci nepáčili, tak sa nebojme ich neutrálnym spôsobom vyjadriť. Konflikt nemusí byť automaticky plný zlosti, môže byť aj mierny a konštruktívny. Keď je miera hnevu intenzívna a vybuchujeme, v poriadku, avšak po návale zlosti sa ospravedlňme sa, obnovme zranenú dôveru človeka a bojujme proti hnevu úkonom lásky.

7. Duch kenodoxie

O tom, že robiť veci preto, aby sme sa páčili, sa neoplatí
Mnísi, ktorí sú na svojej duchovnej ceste ďaleko a prvých šesť nerestí majú tak povediac pod kontrolou, sa často nechávajú chytiť do pasce takzvanej kenodoxie – neresti márnej slávy. Úprimne? Nič nemá tak aktuálnu platnosť v dnešnom svete ako práve táto neresť. Kenodoxia hovorí o našej naviazanosti na ľudskú priazeň, obdiv a aplauz. Dokonca aj dobré skutky, ktoré robíme, ak sú robené preto, aby nám druhí tlieskali, nemajú v Božích očiach žiadnu cenu. Táto neresť je veľmi prefíkaná. Votrie sa do ľudského srdca úplne nebadane, až kým sa jedného dňa nezobudíme a nezistíme, že všetko, na čom sme položili svoj život, sú názory druhých ľudí. Môžeme viesť naoko úspešný život. Môžeme mať vyšportované telo a môžeme aj podporovať charitu – ale ak to robíme kvôli lajkom na Facebooku, alebo len kvôli dobrému pocitu zo seba samého (akože som super a kto je viac), už sme mimo, sloboda je v nedohľadne, lebo nás uväznila vlastná pýcha. Opakom kenodoxie je úplná nezávislosť na ľuďoch. Ak sme skutočne slobodní, robíme to, čo je dobré, aj keď nám nikto netlieska, aj keď z toho nemáme ani dobrý pocit. Takýto skutok je ozajstným skutkom čistej lásky a rozširuje ľudské srdce. Príklad? Keď odrieknete rande s partnerom, len aby ste mohli byť so svojím chorým dospievajúcim dieťaťom. Uvaríte mu polievku a robíte to aj napriek tomu, že vás má váš adolescentný syn úplne “na háku“. To je skutok čistej lásky – nikto nie je vďačný, ale viete, že ste spravili dobre.

8. Duch pýchy

O tom, že pokora je základ vnútorne vyrovnaného človeka
Pýcha je prvotným hriechom človeka. Je to neresť, ktorá môže za zrod samotného zla. Najvznešenejší anjel zo všetkých sa volal Lucifer. Žiaril blaženosťou a svätosťou (preto sa volal Lucifer, zo slova Lux = svetlo) tak veľmi, až upadol do predstavy, že nepotrebuje Boha, lebo sa mu vyrovná. Toto je základná myšlienka pýchy, osudný omyl a základ každého pádu – aj toho anjelského. Pýcha hovorí: Nikoho nepotrebujem. Vystačím si sám. Som skvelý, úžasný zo svojej prirodzenosti – nie preto, že ma takého stvoril Boh. Pýcha musí končiť pádom, pretože pádom sme uvádzaní do pravdy. Lucifer uveril vo svoju rovnosť s Bohom, a tak padol, bol zvrhnutý z omylu do pravdy, a teda že bez Božej lásky nie je ničím. My ľudia koketujeme s pýchou rovnako. Vždy, keď si myslíme, že všetko, čo máme, sme si vydobyli sami a je to len naša zásluha – vždy, keď si myslíme, že môžeme manipulovať druhými ľuďmi, že nás nič v živote nezlomí, že sme neomylní, nepriestrelní, vtedy obvykle prichádzajú pády – choroby, neúspechy, rozpady vzťahov, aby sme uvideli pravdu, svoju nahotu a krehkosť. Opakom pýchy je čnosť všetkých čností – pokora. Pokora neznamená ani tak sklopiť zrak, ale znamená skôr hľadieť tak, ako hľadí Boh. Chcete sa v nej trénovať? Pokora sa nedá nacvičiť nijak inak ako večným „áno“ životu. Aj vtedy, keď ste uvádzaní do rozpakov, niekto vás poníži, alebo strápni. Situácie ako tieto nás urobia pokorným, lebo nás nevyvedie z miery ani odmietnutie ani aplauz. Vďaka pokore totiž mizne akákoľvek márnivosť, kŕčovité hľadanie obdivu a uznania od iných. Mizne podlízavosť, potreba masiek, obľuba v hovorení o sebe príliš veľa, alebo naopak, príliš málo. Pokorný človek je človek slobodný! A v takejto slobode rastie úcta, správna “láska k sebe“, vľúdnosť, ktorá neskĺzava do prázdnych rečí, odvaha v situáciách, ktoré si to vyžadujú. Pokora navyše prináša radosť. Pretože človek je v pokoji sám so sebou a je si vedomý, že je len “hlinenou nádobou“, ktorá však obsahuje poklad.

text_ Katarína Mikulová

Témy: 

Rubriky: 

AKTUÁLNE ČÍSLO

ZIMA 2019

VYDAVATEĽ

BADAM CREATIVE, s.r.o.

 

KONTAKT

 

0903 442 220

 

info@badamcreative.sk

 

HOROSKOPY & LIFESTYLE

 

Moderný a alternatívny štvrťročník   o tele a o duši