Čo ženy naozaj chcú...

Ženy sú v svojej podstate promiskuitné, a preto sú vo vzťahoch často nespokojné. Tvrdí to Daniel Bergner, autor knihy Skrytá túžba žien, ktorá vyvolala pred pár rokmi veľkú pozornosť. Väčšina žien si údajne želá monogamiu, aj keď na to nie sú stvorené. Pri prieskumoch ženy pravidelne udávajú, že vernosť je pre nich v partnerskom vzťahu mimoriadne dôležitá. Veľmi diskutovaná publikácia z USA nám však napovedá, že práve ženy sú to promiskuitnejšie pohlavie. Daniel Bergner tvrdí, že priemerná žena si vyberá partnera podľa ľubovôle a svojím aktuálnym sexuálnym partnerom je často rýchlo znudená. V ceste ženinej túžby po striedaní partnerov stoja iba výchova a kultúrny a spoločenský vplyv. Ak budeme veriť autorovi, tak každá žena, ktorá sa rozhodne pre monogamný vzťah, riskuje stratu svojho libida. Potom nepomôže proti ženskej apatii a letargii nič iné, len nový muž.

"Ženská túžba, v jej celom rozsahu a živle, je podceňovaná, ešte nerozpútaná sila – a to dokonca v čase, kedy sa nám zdá, že sex je všadeprítomný a bez tabu,“ Daniel Bergner.

Naveky sa zriecť motýľov v bruchu? Pre Zuzanu je nemysliteľný rozchod s priateľom. A predsa sa pýta: „Mám 33 rokov a mám sa už navždy vzdať toho krásneho šteklenia a vibrácie v celom tele?“ To, že ženy počas partnerstva strácajú svoju sexuálnu túžbu, je rozšírený jav. Podľa štúdie Harvard Medical School bojuje 40% Američaniek počas svojho života s problémami s orgazmom a stratou libida. Príkladom toho, ako veda zanedbávala v minulosti ženskú túžbu je to, že vedci objavili skutočnú veľkosť nervami popretkávaného tkaniva okolo a vnútri vagíny (oblasť CUV), určené na vnímanie intenzívnej slasti, len nedávno. Ženské telo je stvorené na rozkoš, táto je však ukrytá, a to aj pre pozorovateľa zvonku, ale aj pre ženu samotnú. Muži pri vzrušení cítia, keď sa im stoporí penis. Ženy popisujú svoje vzrušenie ako pulzovanie, šteklenie, chvenie, svrbenie a pálenie. To sú však výrazy, ktoré sa používajú aj pri bolestiach zubov alebo alergiách... Jednoducho nám zatiaľ chýba nám aj vhodný slovník.

Náboženstvá, médiá, politici, sexuológovia a psychoterapeuti oslavujú neuveriteľne jednohlasne ideál monogamného spolunažívania. A väčšinou sa očakáva práve od ženy, že ona bude tou silnou a zodpovednou za udržanie vzťahu s partnerom.

Túžba len na dva roky? Evolučný psychológ Dietrich Klusman z Unikliniky Hamburg-Eppendorf skúmal, ako sa túžba žien mení počas partnerstva. Po dvoch až maximálne štyroch rokoch, záujem žien o sex podstatne klesá, pričom ale záujem mužov ostáva viac-menej rovnaký. To platilo pre 20-45 ročné ženy. Prečo to tak je? Klusman predpokladá, že ženy dokážu lepšie oddeliť sex od lásky, ako sa doteraz predpokladalo. Milujú svojho partnera, ale sexuálne ich to ťahá k inému. Sú za to zodpovedné dva evolúciou sformované ciele. Na jednej strane boli ženy v minulosti odkázané na to, aby si pripútali k sebe živiteľa svojho potomstva, na druhej strane potrebovali pre úspešné potomstvo partnera s dobrým genetickým materiálom. Oba tieto ciele sa ale nedajú vždy skĺbiť. To znamená, že sa žena musí „uskromniť“ s menej vhodným partnerom. Neznamená to však, že sa musí zriecť lepších génov. Tie si potom zabezpečí v tajnom vedľajšom vzťahu. Bonobo – swingeri v pralese Evoluční výskumníci tvrdia, že monogamia a sexuálna vernosť je čisto ľudský výmysel. Ak existuje opak monogamie, tak je to „bonobo sex“. Opice bonobo, patriace do rodiny šimpanzov, žijú v dažďových pralesoch Konga. Spálne majú na stromoch, naokolo dostatok ovocia a ešte viac telesného kontaktu. Konflikty či bitky sa u nich vyskytujú podstatne zriedkavejšie, ako u ich bratrancov šimpanzov, či u ľudí... Bonobo riešia svoje konflikty radšej pohlavným stykom. Alebo dotykmi – pettingom. Milujú relaxačný sex, ale aj sex na zmierenie. Bozkávajú sa, držia sa za ručičky, hladkajú si nohy, alebo robia orálny sex. Samci so samičkami, samci so samcami, samičky so samičkami, každý s každým. Na veku partnera nezáleží. Pri pohlavnom styku sa zvyčajne pozerajú tomu druhému do očí. Vždy do iných očí. Vernosť jednému partnerovi trvá u nich v priemere 13 sekúnd. Tak dlho trvá bežná kopulácia, niekedy si ešte spolu zajedia so svojím sexuálnym partnerom, a potom je koniec, finito, bez veľkej drámy. Práve preto si psychológ Christopher Ryan obľúbil týchto ľudoopov, ktorí sú človeku geneticky najbližší druh. Jeho bestseller: Na počiatku bol sex je obžalobou monogamie a oslavou swingerov v pralese. Väčšina ľudí, ktorí žijú v pevnom zväzku, sa snaží sústrediť na jedného sexuálneho partnera. Pevný znamená: prosím žiaden sex s inými. Aj v liberálnych spoločnostiach je to tak. Neverníkov už neukameňujú ako v stredoveku, ale ak ich prichytia a lebo odhalia, určite si budú musieť nájsť dobrého právnika, alebo aspoň psychoterapeuta. Často sú to manželia. Možno preto, že ženy majú lepšiu rozviedku, ale aj premyslenejšiu konšpiráciu :) Ale prečo je monogamia taká neprirodzená? Monogamia je forma správania sa, ktorej sa ľudia snažia napodiv stabilne pridržiavať, napriek tomu, že to vyžaduje istú námahu. Slabosti sú známe. Podľa Ryana je monogamia zaručenou cestou do frustrácie a sklamania. A je absolútne neprirodzená či pre bonobo, pre iné zvieratá, alebo pre človeka. Menej ako 10% všetkých druhov zvierat sa pevne viaže na jedného partnera. Praktikujú však sociálnu monogamiu, ktorá ale nie je sprevádzaná sexuálnou monogamiou. Dokonca labute, ktoré boli roky považované za symbol celoživotnej vernosti partnerovi, majú sem-tam potomstvo, ktoré nepochádza od ich partnera. To zistili vedci pri genetickej analýze. V praveku ľudia, rovnako ako šimpanzy, žili v skupinách. Zbierali a lovili. O korisť sa delili s ostatnými v skupine. O všetko iné takisto. Deti boli vychovávané spoločne. Preto nebolo dôležité, od koho dieťa pochádza. Každý mal sex s kým chcel. Sex utužoval väzby – nielen medzi pármi, ale v celej skupine. Kto často menil partnera, v podstate podporoval skupinu. Monogamia neexistovala, ale ani neviazaný sex s neznámymi, ktorých by už nikdy nevideli, napríklad zo znepriateleného susedného kmeňa. Každý poznal každého. Žiarlivosť takmer neexistovala. Prírodné, civilizáciou nedotknuté národy v oblasti Amazonky, ešte aj dnes žijú týmto spôsobom života, rovnako ako obyvatelia Lusi v Papua Novej Guinei. Deti dokážu podľa ich predstáv dozrievať v bruchu ženy iba vtedy, ak žena mala sex s viacerými mužmi a prijala od nich rôznorodé spermie. Ryan píše, že prelínajúce sa sexuálne vzťahy v skupine sú výhodou, pretože prostredníctvom sexu sa vytvára dôležitá a trvácna sieť z náklonnosti, spolupatričnosti a vzájomnej zaviazanosti. Je matriarchát to lepšie spoločenské usporiadanie? Spoločnosti v praveku dominovali ženy. Prevládal matriarchát a ženy rozhodovali o tom, koho k sebe pustia pre zábavu a koho na splodenie potomstva. Na ostrove Sumatra v Indonézii dodnes žije národ Minangkabau v matriarcháte. Žena vedie domácnosť, hospodárstvo aj financie. Priezvisko detí je po mame, majetok dedí prvorodená dcéra, nie syn. Muži pracujú v dielňach a vyrábajú nádherné drevené ornamenty pre ich rozprávkové domy. Plat odovzdajú doma a dostanú od manželky "vreckové". O deti sa starajú obaja, ale štandardne vidíte mužov sa starať o deti od 3 roku. Na pozorovateľa zvonku pôsobí spoločnosť mierumilovným dojmom.Kto teda vymyslel monogamiu? Ostali v matriarcháte nejakí chlapi bokom? Asi áno. A čím sa zaoberali vo svojom voľnom čase, ak práve nebojovali o prežitie, alebo nelovili pre skupinu? Možno snívali o patriarcháte a monogamii, kde sa spravodlivo každému chlapovi ujde jedna žena, najlepšie z rozhodnutia chlapa. Vznik poľnohospodárstva a súkromného majetku Pred desaťtisíc rokmi začala pre ľudí nová doba po všetkých stránkach, vrátane sexuálnej. Tá nastala vznikom poľnohospodárstva, to jest prechodom z kočovného života lovca a zberateľa, na usadený spôsob života. Ľudia začali pestovať plody a chovať domáce zvieratá na pozemkoch, ktoré zavodňovali. Skupiny sa zväčšovali, väzby vo väčšej skupine slabli. Vznik monogamie spájajú vedci so vznikom súkromného majetku a dedičského práva. Predtým si lovci delili korisť, všetko bolo spoločné, nebolo podstatné koho je ktoré dieťa, vychovávali ich v skupine. Zrazu mali ľudia pozemky a kravy, ktoré mohli dediť ich potomkovia. Už bolo dôležité, od koho dieťa pochádza. Ženy sa takto stali majetkom a ich sexualita musela byť kontrolovaná, aby bol zaistené, že línia potomstva pochádzala od rodiny majiteľa statkov. Takto sa uplatnil systém, ktorý funguje s drobnými odchýlkami dodnes.

Monogamia nie je dobrá pre jedinca, ale je dobrá pre spoločnosť.

Na vine sú deti! Ak chceme pochopiť sexuálne správane ľudstva, musíme začať u detí. Žiaden iný živočíšny druh nemá potomstvo, ktoré spôsobuje toľko starostí, ako ľudské bábätko. Dôvodom je mozog. Narástol do takej veľkosti, že nedokáže dozrieť dokonca v bruchu matky. Deti sa rodia s nerozvinutými mozgami. Trvá roky, desaťročia, kým sa deti dokážu o seba postarať. Deti potrebujú celý tento čas ubytovanie, potravu, starostlivosť a spoľahlivé blízke osoby. Ak by neexistovali nezaopatrené deti, neexistoval by vznik romantického zväzku. Dokonca existuje “rodinný hormón“ (ktorý sa vylučuje nielen u matky, ale aj u otca), ktorý vytvára pevné väzby nielen k dieťaťu, ale aj k partnerke – a to počas najkritickejšieho obdobia pre dieťa, do štvrtého roku života. Ak do štyroch rokov neprichádza na svet ďalšie dieťa, hormonálna väzba na rodinu u muža slabne, až zanikne. Polygynia, polyandria – mnohoženstvo a mnohomužstvo Pre väzbu medzi mužmi a ženami existuje množstvo modelov. V 60-tych rokoch minulého storočia napočítali etnológovia 849 ľudských spoločností, spomedzi nich veľa národov a etník, ktoré ešte žili ako lovci a zberači. V 708 spoločnostiach praktikovali mnohoženstvo – jeden muž mohol mať viacero žien. Iba v 4 spoločnostiach bolo povolené mnohomužstvo. Tento model môže mať výhodu, ak sú podmienky na život tak drsné, že je lepšie, ak sa viacero mužov stará o jednu ženu a jej deti. 137 spoločností žilo viac-menej monogamne. V roku 1880 bolo mnohoženstvo zakázané v Japonsku, v roku 1953 v Číne a v roku 1963 v Nepále. V moslimských krajinách a u náboženskej skupiny Mormónov v USA je dovolené dodnes. Problémom spoločenstiev s mnohoženstvom je to, že si viacero žien nemôže dovoliť každý, už len čisto štatisticky, pretože sa rodí takmer rovnaký počet chlapcov a dievčat. Bez partnerky potom zostávajú mladí muži, zväčša s nižším sociálnym statusom, ktorí majú minimálne vyhliadky si nájsť ženu. Kultúrny antropológ Josef Heinrich z University of British Columbia porovnal štatistiky kriminality v spoločnostiach s rôznymi manželskými modelmi. Výsledkom jeho výskumu je, že sa násilné zločiny, ako znásilnenie a únos vyskytujú v spoločnostiach s mnohoženstvom oveľa častejšie, ako v monogamných spoločnostiach.

Či sa nám to páči alebo nie – vyvážené rozdelenie partnerov oboch pohlaví vedie k mierumilovnejšiemu spolunažívaniu. Spoločnosti hľadajú pravidlá, aby sa vyhli stresu. Náboženstvá priklincovali tieto pravidlá do morálky a začali ich dodržiavanie kontrolovať a delikventov stíhať.

Pud k striedaniu sexuálnych partnerov Zodpovednosť partnerov za starostlivosť a výchovu detí je jedna vec, ale ako je to s plodením detí? V človeku pôsobia ešte ďalšie evolučné sily, ktoré stoja v ceste sexuálnej monogamii. Existujú dve teórie, ktoré vysvetľujú sklon človeka k sexuálnemu striedaniu partnerov. Muži podľa nej chcú odovzdať svoje gény čo najviac ženám v plodnom veku, aby zvýšili úspech svojich génov pri splodení čo najväčšieho počtu potomstva. Na druhej strane si ženy chcú zabezpečiť gény najsilnejších mužov a tým zvýšiť úspešnosť, silu a zdravie svojho potomstva. U zvierat je tento model štandardný a prirodzený. Je pravdou, že ženy počas svojich plodných dní zahýbajú, pretože ich evolučné sily posielajú hľadať najlepšie gény? Evolučný psychológ z Gottingenu Lars Penke sledoval skupinu 1000 žien, ktoré žili v pevnom zväzku. Prišiel na to, že počas plodných dní u nich naozaj chuť na sex vzrástol, ale u väčšiny žien na vlastného muža. Len časť žien malo chuť na "cudzie gény". Možno to svedčí o úspechu modelu, ktorý sa v moderných liberálnych spoločnostiach stále viac presadzuje... Sériová monogamia V 60-tych rokoch minulého storočia, keď sa v čase hippies vzbúrila mládež proti konzervatívnym štruktúram rodičov a prarodičov, snívali ľudia o voľnej a slobodnej láske, o mierumilovnom živote v komúne, bez súkromného majetku a kapitalistických vzťahov. Každý mohol mať sex s kým chce a koľko chce. Bez žiarlivosti a majetníckych práv na partnera. Bohužiaľ, tento model stroskotal na egoizme protagonistov a dopadol tak, že deti hipisákov utiekli z komún späť do malomeštiackeho života prarodičov. Polygamia v myšlienkovom svete a v literatúre určite môže fungovať. V realite súčasného sveta sa však neosvedčila. Zato sa osvedčil model: pevný zväzok na určitý čas. Spíte len s jedným partnerom. Až kým sa jeden z partnerov nevyspí zase s niekým iným. Potom ale partnerstvo zaniká a je nahradené novým pevným vzťahom. Vedci tomu hovoria "sériová monogamia". Nové na tom je to, že sa ľudia dnes slobodne rozhodujú ako dlho a s kým budú žiť. V 17. storočí trvalo manželstvo v priemere 9 rokov. Potom žena zomrela buď pri pôrode, či chorobe, muž mal nehodu, alebo zomrel v boji. Kto prežil, zosobášil sa znovu. Dnes vydrží manželstvo v EU v priemere 15 rokov. A či sa nám to páči alebo nie – ak chceme jedného partnera na celý život, takého, ktorý je nám partnerom počas nerozvážnej mladosti, pri založení rodiny a výchove detí, v zrelom veku – keď hľadáme zmysel nielen v povinnostiach, ale aj v starobe a našli sme ho... tak je to rovnako pravdepodobné ako výhra v lotérii každých 10 rokov. Ak sa partneri skutočne rozvíjajú spoločne a nie sú spolu len zo zotrvačnosti, kde každý ide inou cestou, pričom si boli celý život stopercentne verní, tak to bolo asi len v nejakej rozprávke... Je polyamoria riešenie? V bohatších spoločnostiach, kde sú ženy pracovne aj finančne úspešné a môžu si dovoliť vlastný byt, pozorujú vedci nový jav. U žien, ktoré nebývajú so svojím partnerom v jednej domácnosti, sa túžba neznižuje tak rýchlo. Vysvetlením je určite to, že si menej lezú na nervy a neutápajú sa v sporoch o malichernostiach. Ak chcú byť spolu, tak sú spolu. A vtedy si to aj užijú. Po romantickej noci, muž alebo žena odchádzajú späť do svojho bytu. A tešia sa na ďalšiu noc, ktorú si dohodnú, ak na to majú naozaj chuť. Tento model je síce finančne, aj organizačne náročnejší ako spolužitie v jednom byte, má ale aj svoje výhody. A to je napríklad sloboda a možnosť niekedy tráviť čas sám alebo s niekým iným – s priateľom, či sexuálnym partnerom. Proti monogamii hovorí fakt, že jeden partner nemôže uspokojiť všetky potreby človeka, či sú to otázky záľub, hoby, športov, práce, alebo sexu. Človek s ktorým sa rozprávate o dejinách a filozofii, väčšinou nie je ten, s ktorým testujete nové sexuálne praktiky :) Polyamoria môže byť riešením. Stojí na iných princípoch ako takzvané „otvorené vzťahy“, kde sa nevera iba toleruje. Polyamoricky žiť znamená venovať sa všetkým zúčastneným v trojuholníku alebo štvoruholníku rovnako. Investovať emocionálne do viacerých partnerstiev. A to si vyžaduje veľa lásky, úcty aj času.

Dan Savage, ktorý píše známe stĺpčeky o sexe, sa domnieva že manželstvo je zabijakom vzťahu. „Bola to chyba prekliať mužov monogamiou. Muži mali vždy milenky a konkubíny. Namiesto toho, aby v rámci zrovnoprávnenia boli akceptovaní milenci aj pre ženy, boli mužom nariadené obmedzenia, presne tie, ktoré ženy v minulosti museli znášať. To je katastrofou pre manželstvo.“

Menej hanblivosti Súčasná žena sa pomaly ale iste začína oslobodzovať od starých stereotypov. O tom, že sa ženy dokážu riadne uvoľniť, svedčí úspech mužských striptízových skupín à la Chippendales a California Dream Man. Dnešné ženy praktikujú nový spôsob sexuality, ktorý sa neuveriteľne podobá (čože???) tomu mužskému. Tisícky žien sledujú na Twitteri pornoherca Jamesa Deena. Určite nie preto, aby sa cítili emancipovane. Chcú jednoducho vidieť sexi mäso na fotkách, čím jednoznačnejšie tým lepšie. Muži, ktorí žijú vo viere, že len oni majú problémy s monogamiou a ženy to zvládajú v pohode, by sa mali zbaviť svojich ružových okuliarov a pripraviť sa na novú realitu :) Happy end? Kde však nevera absolútne víťazí nad vnútorným morálnym hlasom v nás? Jednoznačne v našej hlave. V našej fantázii sa monogamia vôbec nepresadila. Žiaden človek nie je v hlave verný. Sexuálny záujem iba o súčasného partnera? Žiadni fešní herci, herečky, celebrity, modelovia, modelky, krásavice a sympaťáci na pracovisku alebo na ulici? To je nesplniteľná norma. A medzi našimi predstavami a fantáziami v hlave a niekedy nudnou realitou vzniká napätie, pole medzi zakázaným a povoleným, medzi anjelským a čertovským, známym a neznámym, verejným a utajeným, čistým a špinavým a práve toto pnutie, toto napätie pridáva korenie do nášho života. Bez tejto nepredvídateľnosti a neočakávanosti, by život nebol životom. Tento náš život je jedinečný. Nebude sa opakovať. Užite si ho! text_ Andrej Maťko