Radosť zo života

Je v nás po celý život

Asi všetci si v dospelosti občas povzdychneme: Ach, kde sa podela tá nespútaná detská radosť? Boli to krásne časy! Nič nás netrápilo, snáď len to, či sa je kde a s kým zahrať. Prišli sme na svet s radosťou a aj sme ju v detstve prežívali. Objavovali sme, tešili sa z drobností a emócie prejavovali naplno. Ak si aj vy myslíte, že sa detská radosť z našich srdiečok vytratila a už ju nikdy vo víre povinností a každodenných starostí nenájdeme, ste na omyle. Stále je v nás, stačí si ju pripomenúť a privolať.

O radosti v duši

O tom, že prostredníctvom svojej mysle ovplyvňujeme aj stav svojho fyzického tela sa už veľa popísali, existuje o tom veľa rôznej literatúry. Žeby na tom bolo predsa len trochu pravdy? Vedomé riadenie nevedomých procesov v tele je naozaj dokázané a vyskúšané. Veľa sa rozpráva aj o pozitívnom myslení, ktoré s tým všetkým súvisí. Byť však stále len v kladných emóciách nie je dobré pre zdravie. Hrozí potlačenie pocitov, ktoré potrebujú ísť von. Ľudia sa často boja prejaviť negatívne emócie a práve vtedy do nich spadnú. Normálny psychicky zdravý človek vie aj smútiť, aj sa rozhnevať, no vie, že má v sebe oporu a nájde svoju radosť zo života. Predstavte si, že vás práve vykradli. No nenahneváte sa?! Ak nie, išli by ste sami proti sebe. Všetko treba dať von, nech sa uľaví.

Viete akú funkciu mali kedysi ženy-plačky na pohreboch? Tým, že neustále oplakávali zosnulého, spomínali aký bol výnimočný, lamentovali, čo si bez neho počnú, dostávali z príbuzných zomrelého všetok žiaľ a bolesť. To bola fantastická ukážka toho, ako to má fungovať.

Keď sa ocitneme v danej negatívnej situácií a máme hnev alebo plač na krajíčku, pustime to všetko von a uľaví sa nám. Ak to nespravíme, koledujeme si o ochorenia z potlačených emócií. A tých môže byť neúrekom – žlčníkový záchvat (hnev), infarkty (u mužov potlačené slzy), zablokovaná pečeň a následne žiadna alebo nepravidelná menštruácia, ľadvinová kolika (vzťahy), nejasné videnie a zlý sluch (nechcem vidieť a počuť), ťažké dýchanie a bronchitída (vykašlem sa na to), ekzém (nikto si ma nevšíma) atď. U každého môže byť iný prejav, iná lokalita v/na tele a iné ochorenie.

Keep smiling funguje!

Radosť si však môžeme v sebe navodiť kedykoľvek sami. Môžeme začať tým, že použijeme „umelý“ úsmev na tvári. Telo často vyvolá smiech pri stresovej situácií na svoju obranu. Využime tento telu vlastný princíp a podporme ho v sebe. V akomkoľvek psychickom stave sa budeme práve nachádzať, nahoďme úsmev. Čokoľvek robíme, usmievajme sa. Zo začiatku sa to zdá byť čudné a sme z toho rozladení, no časom si na to spomenieme a úsmev nabehne sám.  Výbornou pomôckou je radostná spomienka, ktorú si nesieme napríklad z detstva, z dovolenky, svadobnej cesty, príchodu bábätka atď.  Ak príde nečakaný a možno aj nepríjemný problém, zhlboka sa nadýchnime  a usmejme sa. Ak treba, vyvolajme silnú radostnú spomienku. S pokojom v duši zistíme, že riešenie sa vždy nájde a nepríjemnosti sa vyriešia. Občas príde situácia, že až chytáme záchvaty paniky, lebo nevidíme východisko. Môžeme sa najskôr vyzúriť alebo vyplakať, aby sa emócie uvoľnili.  Potom si sadnite, zhlboka sa nadýchnite a snažte sa dosiahnuť v sebe čo najväčší pocit pokoja. Jeden liečiteľ mi raz povedal: Keď nevieš, čo robiť, nerob nič. Riešenie príde časom. A je to svätá pravda, pretože počas silných emócií sa len ťažko nájde riešenie. Ticho a meditácia dokážu upokojiť dušu a len vtedy vieme správne rozvíjať intuíciu a prijímať posolstvá a rady „zhora“. Ak si  dokážeme v sebe sami navodiť pocit radosti, môžeme ho kedykoľvek použiť na kontrolu svojich emócií, zlepšenie psychického stavu, ukončenie zármutku alebo hnevu.

Aj minulosť, hoci aj nepríjemná, k nám patrí

Keď máme problém smiať sa od srdca len tak bez príčiny na hocijakej blbosti, tak ako to vedia malé deti, chýba nám v živote radosť a to nám bráni v úspechu, postupe a napredovaní. Pracovnom aj mentálnom. Keď uzatvárame za sebou minulosť, nechceme o nej hovoriť a robíme za ňou hrubú čiaru, uzatvárame si aj budúcnosť. Oni spolu predsa súvisia a nadväzujú na seba. Je to akoby sme sa zavreli v prázdnej izbe, aby sme nevideli zlo. Záležitostiam v minulosti je dobré odpustiť a prijať ich. Zabudnúť sa aj tak nedá. Ak niečo nemáte spracované, bude vás to mátať donekonečna. Preto je prijatie, odpustenie a pochopenie tej situácie to najlepšie, čo pre seba môžete urobiť. Odpustiť by sme mali nielen tej druhej strane, ale aj sebe.

Ak máte napr. zlý vzťah s matkou, nezabúdajte, že ste si ju v nebi pred narodením vybrali sami, aby ste s ňou toto všetko prežili. Potrebovali ste tú skúsenosť, chceli ste si ju vyskúšať a pochopiť. Ak pochopenie a prijatie ešte neprišlo, treba na sebe popracovať. Pozrieť sa na celé to spojenie z iného uhla pohľadu, porozprávať sa, poslať list, povedať o svojich pocitoch, no počúvať aj tých druhých.

A toto platí pre všetky vzťahy, ktoré v živote máme, osobné aj pracovné. Riešenie vzťahových konfliktov pomáha odbúrať smútok, hnev alebo neustále premýšľanie o tom, že kto-kedy-a prečo toto urobil.

O vďačnosti

Buďme za všetko vďační a s pokorou prijímajme, čo k nám príde. Poďakujme rodičom, že nám navarili obed, a ak to neurobili, buďme vďační, že ho môžeme navariť my a urobíme tak niekomu radosť. Všetko však nezištne. Je to o jednoduchom prispôsobení sa každodenným situáciám, ktoré nás postretnú. Nič nebrať za zlé, ale skúsiť sa na to pozrieť ako na výzvu a s pokojom v duši ju zvládnuť. Na každej negatívnej situácii je pre nás niečo prospešné. Dáva nám skúsenosť, ponaučenie. Z mínusu urobme plus a z nepriateľa najlepšieho priateľa. Kto rýchlo odpúšťa, cení si svoj život, dáva mu správny smer – k spokojnosti a radosti. Všetko, čo počas dňa robíme, by nám malo prinášať radosť. Potom tá práca prinesie ovocie, výrobky budú žiariť a zákazníci sa pohrnú práve k vám. To však platí len vtedy, ak to robíte s úprimnou radosťou v srdci, robíte to radi, baví vás to. Určite sa vám už stalo, že ste sa buď ponáhľali, alebo chceli mať niečo rýchlo za sebou a potom ste sa čudovali, že to celé nejako nevyšlo. To je presne tá energia, s akou sa nemá nič robiť a odzrkadlí sa aj na výsledku.

Dôležitá je aj prajnosť. Bráni rozvoju žiarlivosti. Zaujímavé je, že nás nikto neučí nenávisti, no ľudia sa do nej vedia úplne vložiť a všetko jej obetovať. Keby toľko energie venovali prajnosti druhým, svet by bol krásny.

Nech ten sused má nové auto na dvore. To znamená, že je múdry – spravil predsa vodičák, pracovitý – zarobil si naň peniaze, starostlivý - chce urobiť radosť sebe a svojim blízkym, ktorých na ňom odvezie, čistotný – auto pravidelne leští... proste vidieť vo veciach veľa pozitívneho a dopriať ostatným radosť. Všetko sa nám vráti! V živote poznávame veci porovnávaním, no porovnávanie seba samého s druhými znižuje našu hodnotu. Zdravie vychádza práve z toho, aký máme o sebe pocit, akú hodnotu si pripisujeme. Len tým, že si budeme ceniť sami seba, ďakovať sebe i ostatným a vážiť si seba a ostatných, môžeme odbúrať vnútornú pýchu, nadradenosť a opovrhovanie. Tie nám bránia prežiť čistú radosť zo života. Nespokojnosť so sebou samým prináša aj nespokojnosť s ostatnými – ja mám pocit viny alebo iní sú na vine. Len človek s dostatkom môže dávať iným. S dostatkom radosti a lásky vo svojom vnútri. Nikto nie je zodpovedný za to, čo sa nám stane a ako sa cítime. Len my sami!

O ženách a mužoch

Táto téma je veľmi spojená s radosťou v živote. Prežívame vzťahy a občas sú v pohode a inokedy sa trápime. Vo svete je dnes polemika o tom, či žijeme v patriarcháte alebo matriarcháte. Kam sa prikloniť? Faktom je, že ženy nosia prevažne nohavice, krátke strohé účesy a hlasom a formou komunikácie spadajú do mužského sveta. Doslova sa hrnú do vysokých funkcií, ktoré predtým zastávali prevažne muži. Sú samostatné, všetko dokážu, všetko zvládnu samé. Zarábajú veľké peniaze, vedia si zabezpečiť bývanie a všetky ostatné životné potreby, pracujú ako divé. Buď sa tvária, že sú na úplne rovnakej úrovni ako muži, alebo si myslia, že ich k životu ani nepotrebujú. Keď im poviete, že majú byť doma s deťmi a variť teplú večeru, naježia sa. Keď sa však žena chce stať nasilu mužom, stane sa slabou. Načo to robí? Veď ona je od narodenia silná. Žensky silná. A čo chlapi? Tí majú zasa pocit, že sú pod ženskou nadvládou, keďže žena si všetko vydobyje a všetko zvládne sama. Ona ich nepotrebuje. Je pár svetlých výnimiek, ktoré si stále dokážu narúbať drevo a z dávnej povinnej vojenskej služby má pevnú postavu, široký krk a odvahu.

No pozrime sa na súčasnú mladú generáciu chlapcov medzi 20 a 30 rokov. Vyzerajú veľmi žensky. Často strávia viac času pred zrkadlom než ich sestra. Účes a vizáž sú pre nich veľmi dôležité. A ich práca? Radšej niečo nenáročné napr. pri počítači. Na prvý pohľad máte pocit, že by v lese neprežili. No nemali by sme ich podceňovať a súdiť. Zrejme to ešte neskúsili. Možno by na to prišli. Proste celé je to nejaké domotané. Ak sa žena narodí ako žena, mala by ňou byť a odžiť si to. Nosiť sukňu, ženský účes, ukazovať pôvaby. Byť citlivá, pomáhať, vychovávať deti, udržiavať teplo domova, vnímať a chápať, robiť veci pocitovo a bezpodmienečne ľúbiť. Ak sa muž narodí ako muž, tiež by mal svoje kvality rozvíjať. Byť silný, v slovách i činoch, byť rozhodný, ochraňovať, logicky myslieť, zabezpečiť rodinu. Týmto nechceme povedať, že žena nemá chodiť do práce a plniť si sny a muž nemôže vyšívať, keď ho to baví. Veď aj Amazonky sú bojovníčky... ale krásne. A aj chlapi vedia variť... ale pikantne a s poriadne ostrým nožom. Nezabúdajme aj na to, že jeden druhého potrebujeme a máme v sebe aj časť svojho protipólu. Dievča, keď nevyrastá aj v mužskej energii, väčšinou kopíruje osud svojej matky. Dá sa tomu predísť tak, že aktívne športuje, čo je čisto chlapský svet. To isté platí o malých chlapcoch. Keď majú okolo seba len mužov, mali by chodiť na krúžok s dievčenskými kvalitami, aby sa naučili láske a prijatiu. Ide o všeobecný princíp a nacítenie prirodzených energií v sebe samom. Sú ženy, ktoré sú veľmi mužské vzhľadom aj správaním, no keď boli v puberte alebo boli zamilované, zrazu všetko zmenili a snažili sa byť viac ženské a sexi. To isté platí o mužoch, ktorí radi počas randenia ohúria svoju vyvolenú nejakou riadnou chlapskou aktivitou alebo bitkou. Žeby to bol len „tanec párenia“ alebo to v sebe naozaj všetci máme? Snažíme sa len prispôsobiť okoliu a spoločnosti?

Kedy potláčame svoje ja – počas stavu zamilovanosti alebo v „normálnom stave“, keď sa škatuľkujeme do spoločenských noriem?

Jinová žena, jangový muž

Všetci poznáme čínsku filozofiu jinu a jangu. Síce nemôžeme povedať, že žena je výlučne jin a muž je len jang. Každý máme v sebe kúsok toho druhého, ale len malú guličku. Inak by sme mali byť sami sebou. Žena je v pomere k mužovi viac jinová, ale má v sebe aj stopy jangu. Jinovú ženu prestavuje tma a chlad, zimný slnovrat, pasivita, pokoj, ticho, tieň a mäkkosť. Je to stav meditácie, citlivosť, dobrotivosť a tehotenstvo. Ak žena nerozvíja v sebe jinové kvality, postupom veku jinu ubúda a prichádzajú rôzne ochorenia z jej nedostatku napr. návaly horúčosti, čo je jangová kvalita, v klimaktériu, alebo opakované gynekologické ochorenie z neprijatia svojho ženstva. Jang sa prejavuje ako silná energia, teplo, letný slnovrat, svetlo, akčnosť, agresivita a pohyb. Je to vzrušenie, hluk, bdelosť, tvrdosť a racio. Obe tieto kvality sa dajú precítiť aj cez vaječnú bunku a spermie. Vajíčko dlhšie dozrieva, je pasívne, väčšie a ťažšie, vyčkávajúce. Mužské spermie sú malé, vrtké, akčné, idú tvrdo za svojim cieľom.

U žien prevláda viac téma krvi a telesných tekutín a u muža energia. Žena čerpá energiu zo zeme (preto tá sukňa) a muži z nebies.

Návrat k archetypom

V dnešnej dobe sa u nás a aj v iných európskych krajinách akoby rozsypalo vrece s rôznymi podujatiami o znovuobjavení prastarých ženských a mužských archetypov, rozvoji ich prirodzenej úlohy, zvykoch našich predkov a spojení s prírodou. Ženské spolky, vedomé ženy a vedomci, kňažky a ľudia, ktorí sa snažia byť mimo systém. Robia všakovaké prírodné rituály spojené so živlami, očisťovaním a žičením. Nesúvisia so žiadnym súčasným náboženstvom a pochádzajú z dávnych predkresťanských čias. Ide čisto o spojenie s prírodou a jej cyklami.  Načúvanie a prispôsobenie sa im. Naši predkovia na to prišli už veľmi dávno, že toto nacítenie a nasledovanie prírodných cyklov im uľahčovalo bytie a prácu, prinieslo viac úrody do stodoly a zabezpečilo cyklické pokračovanie života v prírode. Je to forma animizmu, ktorá už u nás skoro upadla do zabudnutia, no znovu sa začala prebúdzať a oživovať. Vďaka šikovným etnológom a zberateľom starých zvykov a tradícií sa na niektoré nezabudne. Vytvárajú sa aj novodobé rituály, ktoré nadväzujú na tie starodávne. Snažia sa zachovať princíp toho, že všetko živé a neživé má dušu a môže komunikovať, čo však nemusí byť na úrovni jazyka a reči. Keď sa viac pohybujeme v prírode sme „pri rode svojom“. Záujem o svoje korene a starú kultúru prináša čisté vedomie. Naši predkovia boli napojení na prírodu a my to dnes dokážeme len ťažko. Je okolo nás veľa rušivých prvkov, nežijeme v tichu – hudba v slúchadlách ruší naše myšlienky, televízia a internet nám nedajú spať a veľa práce nám nedopraje oddych. Preto využite aj túto formu uvoľnenia sa, relaxu, meditácie. Ak si potrebujete dostať pod kožu ženskú energiu, skúste ženské kruhy. Muži zasa mužské. Precítite tam nielen silu jednotnej energie, ale aj pocit spolupatričnosti, pochopenia a prijatia. Prírodné rituály zas dokážu odbúrať veľa blokov, prečistiť strachy, podporiť proces odpustenia, prijatia a pochopenia, otvoriť srdce pre lásku ku všetkým blížnym, precítiť radosť zo života.

Ľudia často hovoria, že nevedia nájsť svoje poslanie v tomto živote. Sú z toho nešťastní a bráni im to prejavovať radosť zo života. Či sme muž alebo žena, to je základné poslanie. Treba ho nasledovať s pokorou ako dar, ktorý sme dostali pri narodení.

Ďalšou pomôckou je robiť to, čo nás najviac baví. Proste to robme, aby sme boli spokojní a radostní. Ak to nejde robiť formou povolania, nech je to hobby. Veľká záľuba, ktorej sa úplne oddáme, lebo bez nej nevieme žiť a stále ju máme v hlave.

Naše poslanie sa nám v živote niekoľkokrát ukáže a ak ho vieme precítiť a včas odchytiť, máme vyhrané. Vidíme ho v skorom detstve, v puberte a potom, keď máme 30–33 rokov. Býva to silný popud, ktorý nás prinúti robiť nejakú činnosť, ktorú ste doteraz možno ani neokúsili. Zrazu zistíte, že vás ohromne baví a teší.

Neustále negatívne emócie spôsobujú ochorenia. Predchádzajme im pomocou dobrej nálady a radosti zo života. Aj uvedomovanie si svojich emócií, vedomá kontrola pocitov a toho, čo hovoríme, pomáha krôčik po krôčiku zlepšiť stav svojho vedomia. Keď ide na prechádzku do lesa pesimista, pýta sa ďatľa, koľko rokov sa dožije. Optimista sa pýta kukučky a ohromne sa z toho teší. Len na vás záleží, koho sa spýtate vy :)

text_ Anka Kanovská