Cestovanie · z archívu
Púť Saharou: Dobrodružstvo duše
Autor pôvodného článku: Zuzana Odleváková.

Stojíme v kruhu na slnkom rozpálenom námestí v tuniskom mestečku Douz. Zmiešaná skupina dvanástich pútnikov a mužsko-ženská dvojica sprievodcov. Každý z nás má iný dôvod a zámer, prečo sa vydal na púť do púšte. Tam, v kruhu, sme ten zámer všetci vyslovili a odložili masky a role, ktoré sme doteraz v našom bežnom živote hrali.
V jednom z obchodíkov, ktoré spolu s neodmysliteľnými čajovňami obkolesujú námestie, si kupujeme turbany a burnusy. Tie nás budú chrániť pred slnkom, zimou, pieskom a muchami. Pod stromom pomaly popíjame sladký čaj a čakáme na džípy. Odvezú nás na okraj púšte, kde už na nás čakajú beduíni s karavanou dromedárov. Cesta do hlbín Sahary a iného plynutia času začína.
STRACH ROZPUSTENÝ V PÚŠTI
Keď som ešte bola doma v teple obývačky, vyvolávala vo mne táto púť veľké obavy a strachy. Predstave, že budem putovať štrnásť dní cez púšť iba s buzolou, bez hodiniek, bez telefónu, bez sprchy, spať v spacáku medzi škorpiónmi a strávim celé tri dni a tri noci osamote bez jedla na vision queste, sa môj (a nielen môj) racionálny mozog a pohodlné telo veľmi bránili. Ale i tak sa čosi vo mne rozhodlo ísť. Bála som sa, že mi bude cez deň príliš horúco a cez noc príliš zima. Bála som sa, že ochoriem, alebo ma pichne škorpión a tak ďaleko od civilizácie nebude dostupná okamžitá pomoc. Bála som sa i toho, že sa po pár dňoch, keď sa mi to nebude páčiť, nemôžem jednoducho zobrať a odísť. Ale najväčší strach som mala z toho, že sa sama v nekonečnej púšti bez orientačných bodov proste stratím. Všetky moje obavy a strachy zmizli, len čo som do púšte vstúpila. Hebkosť piesku, príjemné teplo, pokojné správanie sa sprievodcov, okamžitá súnaležitosť spolupútnikov a vedúci beduín Ahmed so svojimi prenikavými svetlými očami v tmavej tvári, pre ktorého je púšť domovom, rozpustili všetky pochybnosti. Za pár minút som vedela, ako pracovať s buzolou, ako sa chovať v prípade, že ma uštipne škorpión a aké veci zbaliť do malého batohu na prežitie prvých dvatsiatichštyroch hodín, keby som sa naozaj nejakou blbou zhodou náhod stratila. Heslo púte znelo „Správaj sa rozumne“.
AKÁ JE SAHARA?
Sahara nie je fádna, ani nudná, ani pustá. Je nádherná, pestrá, živá, premenlivá, voňavá a čistá. Má svoje rovinaté údolia so zelenými kríkmi a trsmi trávy i obrovské holé duny. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa naučili chodiť v piesku s čo najmenšou námahou a podľa tvaru dún si vyberať cestu, aby sme sa zbytočne nezabárali. Niektorí z nás kráčali naboso. Piesok nebol vôbec rozpálený, bol príjemne teplý a tak zamatovo hebký, že sme sa v ňom mohli kúpať. Ono nám vlastne nič iného ani neostalo, keďže vzácnu vodu, ktorú sme si ráno doplnili v karaváne a niesli celý deň v batohu, sme mali iba na pitie. Každé ráno sme vstávali pred úsvitom. Vždy jeden z nás budil ostatných piesňou. S miznúcou tmou pomaly obchádzal celý tábor od pútnika k pútnikovi. V tichosti sme sa odobrali každý sám na miesto, odkiaľ sme sledovali východ slnka.
Čo bolo tak iné na úsvite v púšti? Možno to bolo tým mäkkým svetlom nezvyklých tónov, možno tým tichom, v ktorom sa mi zdalo, že počujem hudbu ušiam nepočuteľnú a možno iba tým, že sa nebolo kam ponáhľať a bola som tam v tú chvíľu iba kvôli svitaniu. Pár mojich spolupútnikov si jedno ráno vyšlapalo na vysoké duny na horizonte. Ich tmavé siluety stáli oproti rozsvecujúcemu sa obzoru, kým ja som sedela v údolí za nimi. Na chvíľu mi bolo ľúto, že som si aj ja nevyšlapala tak vysoko, a kvôli tomu som o niečo zásadné prišla. Ale v tom sa ozval vo mne hlas.
Za pár minút sa nad dunami začal objavovať žeravý kotúč a ja som pocítila obrovský kľud. Tú vetu vnútorného hlasu, ten pocit kľudu a obraz vychádzajúceho slnka na horizonte si nosím v sebe i po návrate do bežného života. Niekedy nemôžem zmeniť to, kde sa nachádzam. Niekedy sa v živote ocitnem v tmavom údolí. Ale pokúsim sa žiť najlepšie, ako viem tam, kde práve som a budem veriť, že môj východ slnka ma neminie.
Kým sme si balili veci do tašiek, ktoré sa potom nakladali na dromedáre, beduíni nám chystali nesmierne chutné raňajky. Vajíčka s bylinkami, zapečenú zeleninu, šošovicovú polievku, cestoviny s paradajkovou omáčkou, vajíčkami plnené jemné cestíčko brik. Ale najväčšou pochúťkou bol „obyčajný“ chlieb. Cesto z múky a vody vyťahané do obrovskej placky hodili beduíni na žeravé uhlíky, zasypali pieskom a do pár desiatok minút bol pred nami na jedálnom koberci voňavý a vláčny beduínsky chlieb – khobza. Namáčali sme si ho do olivového oleja a niekedy k nemu pridali ešte harrisu – pikatnú pastu z chilli papričiek.
PUTUJE KAŽDÝ SÁM
Po raňajkách sme dostali od sprievodcov dve zadania na nadchádzajúci deň. Jedným bol azimut a druhým témy, s ktorými budeme putovať. Nastavili sme buzoly a vyrazili. Každý sám, svojím tempom, svojou trasou, so svojimi myšlienkami. Kto potreboval, zastavil. Kto chcel ísť bez prestávky, šiel. Kto chcel, váľal sa v piesku, písal denník, plakal od bolesti, alebo tancoval od radosti. Putovanie malo jednu podmienku: byť do súmraku v základnom tábore pri karaváne. Šliapali sme bez znalosti času až do doby, kým sme k nemu nedorazili. Beduíni o približnej polohe každého z nás vždy vedeli. Pohybovali sa púšťou udivujúcou rýchlosťou a ľahkosťou. Inštrukcie pre nás boli jasné.
Keď si myslíme, že sme sa stratili, alebo sa nám niečo stalo, zostaneme na jednom mieste, vyvesíme na vysoký krík turban, ľahneme si do tieňa a počkáme, kým nás niekto nájde. Večer sme jeden po druhom dorazili do tábora. Každý z nás si našiel svoje miesto na nocľah tak, aby mal súkromie. Niekto spal v stane, niekto iba v spacáku pod širákom. Kým beduíni varili svoje dobroty, my sme šli zbierať drevo na oheň.
Najkrajším večerným programom na temnejúcom nebi bolo zapadajúce zlatožlté slnko na jednej strane a vychádzajúci červený mesiac na druhej. Tóny farieb sa plynule menili, ako jeden preberal vládu od druhého. Vďaka tomuto nezvyklému výjavu som sa cítila ako na inej planéte. V ústach som slastne vychutnávala beduínske dobroty a v srdci sa ukotvovala krása, ktorá je tu neustále prítomná, i keď sa my nedívame.
Po večeri sme vždy usadli do večerného kruhu zdieľania. Zas a znova som žasla, aký bohatý vnútorný svet majú moji spolupútnici. Keď zdieľali svoje ťažké osudy, pripadal mi ten môj celkom malicherný. Vďaka týmto úprimným spovediam, dokorán otvoreným srdciam a tichému porozumeniu som sa liečila zo svojej bolesti a získávala silu.
Noci v púšti sú ešte magickejšie ako dni. Nekonečná hviezdna kupola a strieborný svit mesiaca odrážajúci sa od dún menia púšť na rozprávkovú krajinu, kde vaša fantázia začne pracovať na plné obrátky. A potom tie živé a vizionárske sny!
INÝ VESMÍR A ČAS
Sahara k nám bola v novembri milostivá. Cez deň bolo príjemne teplo a v noci nebola veľká zima. Nezastihol nás ani dážď ani piesočná búrka. Celé to kazili iba dotieravé muchy, ktoré hneď našli čo i len centimeter odhalenej kože. Na rozdiel od iných odolných parťákov, som ale nezniesla, aby mi liezli po tvári, do očí, na pery... Ovinula som sa turbanom tak, aby mi ostal priezor iba na oči a na tie som nasadila slnečné okuliare. Len čo som vstúpila do púšte, okamžite som prestala vnímať čas a absolútne mi to vyhovovalo. Nevedela som nielen to, koľko je hodín, ale ani aký je deň v týždni, či dátum. Čo som vedela, že nás ešte čaká trojdňový pobyt osamote, tzv. sólo. Sprievodcovia nás jedno poobedie dosť prekvapili, keď oznámili, že vyrážame v ten deň po zotmení.
TRI DNI NAPLNENEJ SAMOTY
Balíme každý do batohu najmenej deväť litrov vody, veci, ktoré potrebujeme na spanie, minimum oblečenia a emergency batoh so zápalkami, čelovkou, záchranárskou fóliou, nožom, energy tyčinkou a denníkom. Dostávame od sprievodcov návrhy na vnútornú prácu s naším zámerom. Potom si každý z nás vyberá iné miesto na horizonte, kde chce svoje sólo stráviť. Pod týmto azimutom pôjdeme tak ďaleko, aby sme neboli na dohľad ani základnému táboru, ani inému pútnikovi. Luna natoľko osvetľuje púštnu krajinu, že nemusím zapínať čelovku. Šliapem tak dlho, až sa mi začnú pod ťarchou batohu podlamovať nohy a padám na kolená do piesku. Došla som do vysokých dún. Rozhodnem sa prespať v priehlbine, kde snáď nebude na mňa v noci fúkať piesok. Stále iba za svitu mesiaca si nahrabem pod karimatku piesok a upravím ho do rovinky. Škorpiónov sa nebojím, už viem, že vo vysokých dunách bez vegetácie nebývajú. Vleziem do spacáku a s očami dokorán sa ďalej túlam po Mliečnej dráhe. Ráno vstávam na východ slnka. Sedím na dune tak dlho, kým ma slnečné lúče dostatočne neohrejú. Vstanem a vyhodnotím, že moje súčasné miesto nie je úplne ideálne na trvalú základňu. Vo vysokých dunách nie sú totiž žiadne kríky a ja si nebudem mať z čoho urobiť večerný oheň a uvariť čaj. To je to jediné, čo dostanem počas ďalších troch dní do žalúdka. Zbalím batoh a vyrazím o pár dún ďalej. Postavím tentokrát aj stan, aby som sa mala kam schovať hlavne pred muchami. Vrátim sa do vysokých dún a strávim celý deň váľaním sa v piesku, do ktorého sa za najhorúcejšieho poludnia zahrabem, aby som sa ochladila. Prišla som sem s bolesťou v krížovej oblasti. Tak dlho sa krútim, prevaľujem, naťahujem, vyhrievam a pracujem s mentálnym obrazom odchádzania bolesti, až bolesť naozaj odíde. Niekoľko mesiacov sa ani nevráti. Prichádza súmrak. Sedím na dune a pozorujem nádherný výjav... Zo zapadajúceho slnka letí ku mne vták. V úplnom tichu počujem zvuk mávania jeho krídel. Škoda, že ešte nie som alchymista, ktorý dokáže čítať i z letu vtákov. Po zotmení zapálim oheň a do malinkého čajníčku, ktorý sme dostali od Ahmeda, nalejem vodu. Popíjam sama v púšti v noci čaj a je mi neuveriteľne ľahko a blažene. V diaľke sa ozve zavytie. Šakal? Fenek? Druhý deň pri vstávaní sa mi motá hlava. Robím síce pomalé pohyby, ale pri zbieraní vetiev mi príde na vracanie. Našťastie viem, čo mi je. Zjem energy tyčinku, ktorá bola pôvodne určená na pochod späť do základného tábora a je mi lepšie. Mala som hypoglykémiu. Dvíha sa vietor. Za chvíľu mám plný stan piesku, ktorý sa tam dostane i cez najmenšie otvory, a tak stan premiestňujem na menej veterné miesto.
Tento pobyt nebol o prežití v náročných podmienkach. Bol o vnútornej práci, ktorú sme mali a chceli spraviť. A tak som začala pracovať s obrazmi vo vonkajšom i vnútornom svete i ja. Vzniklo z toho mnoho strán popísaných v denníku a mnoho uvedomení o tom, aký chcem byť človek, aký život chcem naozaj žiť a s akými démonmi sa musím popasovať.
Vonku sa nedá ležať bez toho, aby ma nezožrali muchy, alebo nezasypal piesok. Chvíľu vydržím ležať v stane, ale potom vyjdem von a začne môj dialóg s púšťou, vetrom a mystériom...
STRETNUTIE PO TROCH DŇOCH...
Na úsvite tretieho dňa, počujem zvuk bubna, ktorý sa rozlieha kilometre ďaleko. Je čas sa vrátiť. Z rôznych smerov sa všetci v tichosti schádzame do základného tábora. Nejde sa ubrániť dojatiu. Neuveriteľné, ako dokážu tri dni osamote zmeniť vnútorné nastavenie človeka. Ďalší deň sa držíme pokope. Tí, čo vedia po francúzsky, po nemecky alebo po taliansky, sa dajú do reči s Ahmedom. Ja to, bohužiaľ, nie som. Zhoda náhod však chcela, aby sa dozvedel, že som veterinárka. Pristúpi ku mne a pýta sa, či ošetrujem i dromedáre. Začnem sa smiať a krútim hlavou. Avšak Arabe, najsilnejší samec z karavany, má na hrudníku už niekoľko dní otvorenú ranu. Dohodneme sa, že mu v základnom tábore ranu ošetríme. Samce dromedárov nie sú práve domáci maznáčíkovia. Arabemu museli zviazať nohy, povaliť ho na bok, zakľaknúť krk a celú dobu mu držať hlavu. Rana bola hlboká a roztvorená. Vôbec som netušila, ako sa bude hojiť bez antibiotík a opakovaných preväzov. Spolupútnici bez váhania ponúkli obsah svojich lekárničiek a v úžasne zohranom tíme sme ranu omyli, vydezinfikovali, namazali, zalepili a dokonca zaviazali cez hrb, aby mohol niesť náklad. Druhý večer, keď sme obväz odstránili, som nevychádzala z údivu. Rana sa výrazne stiahla a aj majiteľ Arabeho mi vravel, že mu je výrazne lepšie. Bol tak nesmierne vďačný, že sa stále na mňa usmieval a opakovane ďakoval. A nielen on, ale všetci muži z karavány.
Kým beduíni varili večeru, začal jeden z nich vybubnuvávať na plechový hrniec melódiu, ďalší začal tlieskať, ďalší tancovať a všetci do toho spievali. Nešlo sa nepridať. Atmosféra nás strhla. Naši chlapi vytiahli bubny a ženy sa pridali s tancom. Vytvorili sme jednu spoločnú symfóniu. Sahara nás spojila, okúzlila a obdarovala. Saharský piesok sme si priniesli nielen v každom záhybe oblečenia, ale hlavne v srdci.