Cestovanie · z archívu
Najmystickejšia hora sveta: Putovanie okolo hory Kailáš v Tibete
Autor pôvodného článku: Zuzana Odleváková.

Na počiatku stvorenia sveta bola hora Méru – stred zeme, os vesmíru, spájajúca zem s nebom, sídlo bohov, sediaca uprostred okolitých hôr ako v lotosovom kvete a dotýkajúca sa neba. Pod jej štyrmi stenami zo zlata, kryštálu, rubínu a lapisu lazuli, pramenia štyri veľké rieky dávajúce život krajine, ktorou pretekajú.
:: KAILÁŠ V KOCKE ::
Výška_ 6 714 m n. m. Lokalita_ západný Tibet (Ngari) Dĺžka kory (okruhu)_ 56 km Trvanie_ 3 dni Štart/koniec_ mesto Darčen Najvyššie sedlo_ Drolma la 5 630 m n. m. Ubytovanie_ v hromadných pútnických ubytovniach Stravovanie_ vlastné alebo v ubytovniach a stravovacích stanoch na trase
Hora z tohto hinduistického eposu existuje! Stojím práve pred ňou. Jej majestát ma ale dostáva na kolená. Doslova. V ostrom slnku kľačím a mlčím spolu s kamennými mužíkmi a lebkou jaka vedľa mňa. Práve som dokončila trojdňovú koru – púť okolo najmystickejšej hory sveta. Púť okolo tibetskej hory Kailáš. So svojím bielym závojom osamotene vyčnieva nad okolité hnedasté hory a zelené planiny. Má tvar pyramídy. Každá stena smeruje k jednej zo svetových strán. V okolí hory naozaj pramenia štyri rieky. Indus na sever, Jarlung (z ktorej sa stáva Brahmaputra) na východ, Karnali (prítok Gangy) na juh a Sutlej na západ. Južnú tvár hory zdobí odhora dolu jedna ryha a kolmo na ňu sprava doľava druhá. Kríž či svastika? Tá hora nesie znamenie bohov.
STRET S REALITOU
V rannom slnku pozerám na Velectený snežný klenot – Gang Rimpoče. Tak znie jeho meno v tibetštine. Má sa začať plniť môj sen. Kúzlo prvého okamihu je ale zmarené. Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hoteli vychádzam do ulíc mesta Darčen. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári. Stojím na hlavnej ceste – pruhu hrboľatého asfaltu. Lemujú ho pouličné lampy na solár a na každej visia dve čínske vlajky. Cez ich krvavočervenú záplavu vidím belostný vrchol Kailáša. Ku štartovaciemu bodu kory vo výške 4 700 m n. m. sa musíme podľa predpisov doviezť turistickým autobusom. Je tu rušno a preľudneno. Nosiči preberajú od turistov batohy, nakladajú ich na jaky. Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v jednotne farebných páperových bundách s teplými čapicami nasadajú na ozdobené koníky. Tibetskí pútnici si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my. K našej trinásťčlennej československej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. S otáznikmi v očiach pozeráme na nášho tibetského sprievodcu Phubu, ktorý krčí plecami: „Sorry, sú ťažké. Niesť ich nebudú.“ Zmôžem sa na jediný argument, ktorý ma v šoku napadne: „ V Nepále nosia trikrát ťažšie batohy.“ „Tu nie ste v Nepále.“ Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh. Jeden juan = 3,30 Kč. To znamená tisíc korún na deň! Evidentne je dopyt väčší než ponuka.
S BATOHOM NA CHRBTE
Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, jaky i kone, vyparia sa niekam aj všetci nosiči. Phubovi sa podarí nakoniec ukecať štyroch mužov a ženu (!), ale predsa len jeden batoh ostáva ležať v prachu. Je môj. Veci v ňom má ešte môj parťák Martin. Každý si má niesť svoje bremeno sám. Nasadím asi 20 kilový batoh a s masochistickým úsmevom vyrazím na prvú časť trojdňovej etapy.
Rituálne prechádzam bielym čortenom – vstupnou bránou ku Kailášu, kde zo stropu visí hlava kozy. Pripomienka pominuteľnosti, dôvod očisty a prísľub lepšieho znovuzrodenia. Zopnem ruky a pomodlím sa. Predo mnou padá na kolená a následne tvárou k zemi muž. Nie je treba mu pomáhať. Znova sa zvíha urobí tri kroky, zopne ruky v úrovni čela, potom krku a srdca, a zase padá na kolená a naťahuje sa celou dĺžkou tela na kamenistú cestu. Celú koru okolo Kailáša obíde takouto chôdzou zbožného buddhistického pútnika. Prostráciou sa získavajú zásluhy pre súčasný i budúci život. Jediným jedlom mu bude campa – zmes praženej jačmennej múky, ktorú zmieša s vodou alebo čajom a jačím maslom. V diaľke už vidím do strmého svahu zasadené tmavočervené budovy kláštora Dirapuk s jeho zlatými strechami. Cez údolie oproti sa spúšťa ľadovcový závoj zo skalnatého obra korunovaného bielou čapicou. Som pri nohách Kailáša. Menej romantické je naše ubytovanie v plechových unimobunkách, kde je vtesnaných päť postelí. Masa pútnikov tu má spoločné WC – budovu a v nej tri diery v zemi (chlapi majú svoje tri, ženy majú svoje tri). Jednotlivé diery sú oddelené iba nízkym múrikom bez dvier. Lepšie je sa nikam nedívať a nedýchať.
VYSOKOHORSKÉ SEDLO, KDE SÚ OČISTENÉ VŠETKY HRIECHY
Do prebúdzajúceho sa rána znie pískanie pastierov a štrngot rolničiek. To sa tiahne karavána koníkov (nesúcich Indov) a jakov (nesúcich ich batožinu) hore do sedla. V brieždení pomaly stúpam zo zeleného údolia s meadrujúcimi ramenami riečky do sivastého skalnatého svahu zdobeného girlandami modlitebných vlajočiek – lungt, vo farbách piatich elementov. Modlitby z nich tu vietor berie rovno k bohom. Lapám po dychu nielen z nadmorskej výšky, ale aj z hornatej krajiny okolo. „Lha so loooooo!“ – „Bohovia víťazia“, radostne kričia po piatich hodinách stúpania tibetskí pútnici predo mnou. To zvolanie potvrdzuje, že sme konečne v sedle. Drolma la (5 630 m n. m.) je najvyšší bod kory. Nesie meno bohyne súcitu a na tejto púti je symbolom očisty a znovuzrodenia. Priesmyk je úplne pokrytý kobercom modlitebných vlajok. Pozerám dolu na malé kalné tyrkysové jazierka Súcitu napájané ľadovcovou vodou z Kailáša. Pár pútnikov pri jednom vykonáva rituál. Vo vnútri seba v tichosti vykonám ten svoj, keď musím náhle uskakovať na stranu pred karavánou jakov rútiacich sa vo vidine pastvy šťastne dole do tábora. Dnes prespíme v čistej kláštornej ubytovni. Predtým ale ešte musím vidieť Jaskyňu zázrakov, podľa ktorej dostal kláštor meno. A veru zázrak vidím... Miesto obvyklých maslových lampičiek, aké sa zapaľujú pred oltárom, tu blikajú gýčovité elektrické sviečky ako na vianočnom stromčeku v obchodíku u Číňana v našej ulici. Pssst... niečo príjemne vibrujúce počujú moje uši! Z vedľajšej miestnosti sa ozýva mrmlavý hlas mnícha. Potichu vstupujem do svätyne. Nikde nikto. Miesto za stolčekom s mantrami a rituálnymi predmetmi, kde by mal sedieť láma, je prázdne. Ale stále je počuť modliaci sa hlas. Obzerám sa po malej miestnosti. Na oltári je rad zlatých sôch rôznych božstiev a u nôh jedného z nich je malý elektronický prehrávač chrliaci mantry. Civilizáciu nezastavíš...
QUO VADIS
Posledný, tretí deň nejak ubudlo na trase pútnikov. Kedysi bolo možné obísť celú koru okolo Kailáša iba pešo alebo na koníkoch. Dnes vedie do kláštora Zutul Puk okrem pútnickej cesty na jednej strane rieky i cesta pre autá na strane druhej. Belostný masív hory Gurla Mandata (7694 m n. m.) sa týči v diaľke za pastvinami s jakmi. Len tie solárne panely a elektrické drôty ako z iného sveta rušia ľudoprázdnu rozľahlú krajinu. Za poslednou zákrutou sa začínajú objavovať budovy Darčenu. Predbiehame tibetskú babičku s deduškom. Držia sa za ruky a zvierajú v nich málu (ruženec). „Tashidelek!“, zdravíme. Oni nás s úsmevom zdravia späť. Kailáš nesie znamenie bohov. Nájdete ho v prostých ľuďoch, ktorí ho zbožne obchádzajú dodnes.
:: RADY NA CESTU ::
Do oblasti sa turisti dostanú jedine s miestnou (čínskou/tibetskou) cestovnou agentúrou a sprievodcom. Kopec starostí si ušetríte, keď zvolíte skúsenú slovenskú alebo českú CK, ktorá všetky papierovačky vybaví za vás.
NUTNÉ:
Čínske víza – vybavujú sa na ambasáde až po rezervovaní zájazdu u miestnej CK, permity do oblasti Tibetu a zvlášť do oblasti Kailáša
NAJLEPŠIA DOBA NA TREK:
Od polovice mája do polovice októbra
TRASA
Lhasa – Darčen: 3 dni My sme zvolili unikátnu západnú cestu z Kašgaru. • V Darčene je možné zakúpiť malú kyslíkovú fľašu pre prípad miernych príznakov vysokohorskej choroby. • Pripravte sa na časté policajné kontroly vrátane skenovania a fotenia.