Cestovanie · z archívu
„Ma salami“ kráľovstvo Jordánske
Autor pôvodného článku: Anna Ghannamová.

Už ste sa niekedy zamilovali do pohľadnice? Ja áno. Skalné mesto Petra z pohľadnice mi učarovalo a bola to len otázka času, kedy sa tam vyberiem. Po všetkých návštevách u známych i neznámych v Ammáne, po všetkých tých úžasných jedlách, ktoré môj žalúdok už nevládal prijať, po večernej vrave z ammánskej tržnice, pretlaku zmesky vôní kurkumy, škorice a presladených ťažkých arabských parfumov, som sa tešila ako malé decko na ticho skál a iba na chuť prachu v ústach...
Výlet k Skale skál Romantická idylka z romantickej cesty sa rozplynula už o štvrtej ráno. Hneď, keď som uvidela osadenstvo turistického autobusu. Bolo mi síce jasné, že asi naozaj len Indiana Jones by cestoval do Petry sám a bez sprievodcu, ale že sa na takúto túru vydajú rodiny s malými, naozaj malými deťmi, priam bábätkami, tak to som nečakala. A keďže bábätká spolu so mnou chceli spať, ale oteckovia a pán šofér sa rozhodli pre veselú „rihlu”, teda výlet, autobusom sa na plné pecky z plechového reproduktora rozozvučali tóny arabskej rytmickej piesne. Piesne bez konca, ako inak. Bubny razom prehlušil potlesk osadenstva, striedaný v pravidelných intervaloch s plačom malých unavených drobcov. Krátka zastávka v mestečku na konci sveta bola skutočným vyslobodením z tohto blázinca. Vôbec mi nevadila špina v bufete, ani na toalete. V obchodíku, ktorý mi pripomenul jednu ruskú samoobsluhu vo hviezdnom mestečku Omsk, som však našla všetko v tej chvíli osudovo dôležité: tampóny do uší, vlhké hygienické vreckovky a malé fľašky minerálky. Pred nami boli ešte dve hodiny cesty. Napodiv tichej. Zmĺkol reproduktor aj batoľatá. A krajina sa začala meniť. Stromov bolo čoraz menej, ale o to krajší začínal byť obraz hôr a skál v diaľke. Rozprestrel sa v plnej kráse pri poslednej zastávke pred Petrou. Panoráma mesačnej krajiny, zaliata slnkom a podivným oparom zároveň. Tóny hnedastej, žltej a modrej sa zlievali v jeden celok. Okolo mňa cvakali fotoaparáty, ale ja som sa nemohla nabažiť toho pohľadu. Mať tak pri sebe tempery a čisté plátno... „Jalla, jalla!” zakričal sprievodca, a tak som rýchlo predsa len pár fotiek urobila, keď už som nekúpila v tom obchodíku tempery. Autobus zastal na kopci pod takmer vyschnutým stromom. Dostali sme pár inštrukcií a štyri hodiny na obhliadku Skaly skál. Vôbec som neľutovala 50 dinárov (asi 50 Eur) za vstup do areálu, dokonca som dala aj príplatok za koňa a keby mi nehrozilo vystáť si znova radu na lístky, vrátila by som sa do stánku kúpiť si aj ten klobúk à la Indiana Jones. Áno, áno, moje predstavy sa začínajú napĺňať... Z chrbta trošku smradľavého koňa fotím ako o dušu. Ale až keď som z neho zoskočila, pochopila som, že až teraz budem potrebovať pevnú ruku a veľkú výdrž batérie. Nielen tvary, ale aj výška skál popri úzkej ceste, ktorou vstupujete do Petry, je naozaj ohromujúca. A majestát ticha, ktorý z nich na vás doľahne... Zrazu nevnímate ani turistov, nepočujete rinčanie kočov, ani dupot koní po sprvu kamennej ceste. Máte chuť hladiť tie skaly, schúliť sa v ich podivných výklenkoch a zostať tam. Naveky. Tak, ako reliéf veľkého sediaceho muža v skale, ktorého tvár zošľahal čas. Podivné. Pôvodní obyvatelia národa Anbat, ktorí vytvorili toto veľké dielo ešte storočia pred naším letopočtom, boli pritom vzrastom malí ľudia. Keď si vypočujete logistiku ich života, organizáciu v riadení mesta, tak nechápete ako mohli vyhynúť. Fascinuje ma, akým spôsobom privádzali vodu z vodopádu do mesta − do skaly vyrytými žliabkami akéhosi vodovodu ju dostali do každého príbytku. Jéj, záber ako z filmu! Krásny Arab s odzbrojujúcim úsmevom cvála na ťave a pritom pozerá do výšky za seba. Nasledujem smer jeho pohľadu: Tak vážení, až toto je ten zázrak: Tieň padá na obrovské skaly, ktoré ako lupene ruže odkrývajú štrbinu skrývajúcu slnkom osvietený veľkolepý chrám Petry. Je to tisíckrát krajšie ako tá pohľadnica. Čím viac sa približujete, tým viac sa štrbina otvára a tým viac vidíte z chrámu, tak ospevovaného mnohými architektmi. Aj mne sa chce spievať. Človek vyzerá pri jeho stĺpoch ako mravec. Ako je možné, že to človek vôbec vytvoril? To nie je možné! Nechápete a obdivujete. Dozvedám sa, že chrám začali tesať zvrchu skaly, nie zospodu a od začiatku vraj postupovali podľa presných nákresov, v ktorých bol zaznamenaný každý ornament z viacerých uhlov. Áno, monumentálne stĺpy a neuveriteľne presné detaily. Nechápete a obdivujete... Touto nádherou to však zďaleka nekončí. Cesta pokračuje ďalej a vraj máme pred sebou ešte hodinu chôdze, aj s fotografovaním toho, čo ešte uvidíme. A je čo vidieť. Za chrámom sa rozprestiera skutočné mesto. Príbytky bežného obyvateľstva vytesané bez ornamentov do stupňovitých skál, dvere, okná, izby. Prižmúrite oči a zrazu ich vidíte, ako tam žijú, milujú sa, rodia deti, ako nakladajú drevo na bieleho osla stojaceho poblíž. Do vyšších skál sú vytesané domy zdobené arabeskami, zjavne s poschodiami, asi pre vyššiu kastu. Oproti nim sa rozprestiera amfiteáter, miesto hier a divadla. Ozývajú sa pľuzgiere na nohách, aj chuť prachu na jazyku sa dostavila – padla posledná fľaša minerálky a jediný obchodík čo tu je, je stánoček so striebornými náušnicami, fľaštičkami parfumov na retiazke a fľašami s obrázkami z piesku. Začína sa to podobať na trestnú výpravu. Nie náhodou kráčame po kamenných schodoch do budovy súdu. Je na samom úpätí poslednej skaly v meste. Aby som bola presná, nie na skale
– ale vytesaný priamo v najvyššej poslednej skale v meste. Vnútro tribunálu je strašidelné. Červené skaly s bielymi žilami, bez okien, iba s nízkym dverovým otvorom. Hoci je strop vysoký niekoľko desiatok metrov, máte pocit, že jeho čierňava na vás o chvíľu spadne a pridlávi vás. Vybieham von a vidím ďalšie schody. Schody do neba? Začína to byť nebezpečné a z turistov nikto za mnou nejde. Vlastne ani nemôže. Na každý schod sa vojde iba jedna noha a druhá cesta nie je. Ak nohu položíte zle, padáte do priepasti. Som hore, na výčnelku skaly, ktorý vyzerá ako vyplazený jazyk. A mesto mám ako na dlani. Tá istá podivná zmes farieb hnedej žltej a modrej s rovnakým oparom. Žeby to bola rozhľadňa? Hm, súdiac podľa toho, že som nad trestným tribunálom, vedľa ktorého sú evidentné kobky väzníc, tak som zjavne na popravisku. Preto tu nie je iná cesta... Ale aký nádherný výhľad dopriali odsúdencovi? Klobúk dole. Boli to vzrastom malí, ale nielen umom, ale i duchom veľkí ľudia. Pokorená schádzam z popraviska. A na znak vďaky za tisíce živých pohľadníc nielen v mojom fotoaparáte, ale aj v mojom srdci končím púť nákupom u krásneho starčeka. Nevyberala som si ja. On na mňa chvíľu hľadel a sám mi podal strieborný prsteň s tigrím okom. Bez skúšania mi sadol ako uliaty. Kúpila som od neho ešte dva kamene, ktoré som si síce mohla zadarmo zodvihnúť zo zeme, ale mala som chuť prispieť na živobytie jednému z tých, ktorého korene pramenia z hĺbky skál Petry. Kráčam po prašnej ceste. Pol hodinu, hodinu a stále sa otáčam a fotím a fotím, nechce sa mi prestať. Nechce sa mi rozlúčiť sa s Petrou. Je však čas. Štrbina v skalách sa zatvorila a, akoby symbolicky, sa práve vybila aj baterka vo fotoaparáte.
Púštna romantika v priamom prenose Dokonané však nebolo. Popoludní nás čakala výprava do púšte Lawrenca z Arábie – Wadi Rum nás vítala z diaľky. Podivné pahorky vychádzajúce z diaľok pripomínali skôr scény z Pána prsteňov. Aké symbolické. Práve v tento posledný advent, teda v rovnakom čase, kedy som sa ja ocitla v Jordánsku, zomrel herec Peter O ́ Toole, ktorý hral hlavného predstaviteľa Lawrenca z Arábie – jedného z prvých širokouhlých filmov, ktorý získal 7 Oscarov. Epopeja o arabskom povstaní proti osmanskej ríši a o živote pôvodom britského vojaka, cestovateľa, arabistu a zjednotiteľa beduínskych kmeňov − vlastným menom Thomasa Edwarda Lawrenca − preslávila nielen herca, ale aj púšť Wadi Rum a všetkým ľuďom priblížila romantiku Orientu. Takmer celý film mi prešiel hlavou, keď sme sa blížili k beduínskemu táboru. Všetko pripravené. Džípy, sprievodcovia, arabská šatka pre každého. Už si len zahaliť hlavu. Piesok je krásny, ale nie v ústach, v nose a v očiach. Nenapadlo ma vziať jednu aj pre môjho verného služobníka – zrkadlovku, ktorá, ako sa ukázalo, bola zo všetkých členov výpravy najohrozenejšia. Motory zavrčali a jazda strachu a radosti zároveň začala. Neverili by ste akí zruční sú beduínski šoféri. Rýchlosťou blesku vyštartujú, aby s výskajúcimi turistami doslova preleteli ponad obrovskú pieskovú dunu a pod ňou zaflekovali bez toho, aby ste sa zranili. Žalúdok mi spadol k pätám a fotoaparát do podprsenky. Iba tam bol pred pieskom v bezpečí. Ako som blahorečila veľkosti mojich košíkov! ☺ Prvá zastávka bola pri útesoch, kde sa skrývala starobylá mapa Wadi Rum, na ktorej boli naznačené miesta studní. Druhá zastávka: fototermín nedotknutej púšte, kde ste sa dosýta vyhrali nielen s vlastným tieňom, ale ste sa aj upokojili pohľadom na nekonečné vlny piesku. Do tretice, trochu unavení, no stále nenabažení púštneho dobrodružstva, sme vyliezli na pahorok skalnatých útesov a čakali sme. Na západ slnka. Všetci sme zmĺkli a zachytávali každý okamih farebnej oblohy odrážajúcej sa v šírave púšte. Farebnosť sa menila každou sekundou. V jednej chvíľke mladej žene odvialo bielu šatku z hlavy. Jej priateľ ju nežne objal a svojou šatkou zahalil aj ju. Splynuli v jednu skulptúru, hľadiac na polovicu žeravej gule, až kým celé slnko napokon nepohltili púštne duny. Aj my s manželom sme sa k sebe automaticky pritúlili a užívali si tú hru farieb. Režisér Lawrenca z Arábie to nemal ťažké. Tu sa kino tvorí samo. Zlatý klinec programu? Beduínsky večer so všetkým, čo k tomu patrí. Vodné fajky s omamným sladkým tabakom, arabské dabky v podaní urastených tanečníkov, chutné jahňa pečené v pahrebe, arabský tmavý čaj s bylinkami maramíja – čo nie je nič iné ako naša šalvia lekárska, toalety čistejšie než v reštaurácii v hlavnom meste a skromné, ale pekné stany s upravenými posteľami. Posledné zábery na vysvietený tábor, ktorý vyzerá ako naše dediny na Vianoce, čarovný mesiac akoby vystrihnutý z tureckej vlajky a už nevnímam nič len vzdialené tóny hudby, ktorá je stále tichšia a tichšia. Romantika starých čias, skĺbená s výdobytkami modernej doby. To bol jeden deň a jedna noc v púšti.
Hor sa na horu nEBO Myslela som, že nič silnejšie už v Jordánsku nezažijem. Veľmi laxne som preto vnímala prípravy na posledný výlet. Mali sme v pláne ešte výlet do Madaby, na Horu Nebo a k Mŕtvemu moru. Mesto Madaba sme našli rýchlo. Ale nájsť kostol s prastarými mozaikami už bolo ťažšie. Miestni sú väčšinou moslimovia a o vzácnych mozaikách v kresťanskom kostole, ktorých však bolo v meste viac, veľa povedať nevedeli. Napokon sme miesto najslávnejšej mozaiky s rybami a symbolmi svastiky, ktorú až oveľa neskôr zneužili nacisti v podobe hákového kríža, objavili v relatívne malej zrenovovanej budove. Nebola ešte sprístupnená verejnosti. S mojím arabsky hovoriacim manželom sme sa však dnu napokon dostali. Mozaiky boli zaprášené a minula som takmer všetky vlhké vreckovky, aby som si niečo z nich mohla zachytiť do digitálnej pamäte. Nájsť grécky ortodoxný kostol, patriaci pod patriarchu jeruzalemského, s mozaikovou mapou všetkých svätých miest v Jordánsku a v Palestíne už také ťažké nebolo. Zostala som prekvapená, keď som zistila, že zo 14-tich svätých kresťanských miest som za svoj život videla už dve tretiny. Jedno z nich som pritom mala uvidieť už o chvíľu. Nevedela som si predstaviť Horu Nebo. Názov NEBO vyslovujú Arabi aj cudzinci pritom rovnako ako my a presne tak je to napísané aj na vstupe do areálu. Na MOUN NEBO spočinuli vraj aj pozostatky Mojžiša. Aspoň tak je napísané na kameni v tieni vyprahnutých pínií. Žiaľ, chrám, ktorého pozostatky objavili kedysi pod nánosmi piesku, práve rekonštruovali. Ale výhľad z Hory Nebo na Svätú zem, odkiaľ je aj preslávená fotka bývalého pápeža Jána Pavla II., sme úspešne absolvovali. Z jedného uhla, kde je umiestnená mramorová tabuľa sa dozviete, aká vzdušná vzdialenosť vás delí od Jeruzalemu, Betlehemu, Hebronu, Nábulusu a ďalších svätých miest v Palestíne, ktorá je za horizontom. A vraj, keď nad Palestínou nie je veľa oblakov, tak z tohto miesta uvidíte aj zlatú kopulu jeruzalemskej mešity Al Aksá. Za opar sme nevideli, ale aj tak to bol pekný pohľad. Nevšedný pocit z hory NEBO umocňovala ešte nevšednejšia cesta k Mŕtvemu moru. Samé duny, kopce, nikde ani domu, ani vtáčika letáčika. Až po 40-tich minútach sme zacítili vlhkosť vo vzduchu, tričká sa nám začali lepiť na telo a konečne sme sa ocitli v civilizácii. Pôsobilo to na mňa ako aquapark v Senci. Turniket, šatne, sprchy, bazény, bufety, lehátka... S malým rozdielom. V bazéne som bola jedinou ženou a ešte aj v plavkách! Muži sa usmievali a ženy − oblečené a schované v tieni − po mne nepríjemne gúľali očami. Hm, a ešte jeden rozdiel: miesto toboganov stánky so sudmi čierneho bahna, ktoré ste si za pár dinárov zakúpili, aby ste sa ním natreli od hlavy po päty. "Pozor! Oči vynechať! Tie si treba rovnako chrániť aj pred vstupom do mŕtveho mora. Za žiadnych okolností si nesmiete ponoriť hlavu a nechať vodu vniknúť do očí! Nepotápať sa. A nepokúšajte sa plávať. Nepôjde to!" Zneli upozornenia známeho. A mal pravdu. Neuveríš, kým nezažiješ. Koncentrácia solí a minerálov vám bez vášho pričinenia nadnáša telo a vy na vode len tak ležíte. Aj knihu by ste mohli čítať bez toho, aby ste ktoroukoľvek končatinou vyrovnávali rovnováhu. Napadla mi pritom taká malá kacírska myšlienka. Keď Ježiš chodil po vode, možno to bolo Mŕtve more a jednoducho ho udržalo... Ale nechajme Bibliu na chvíľu tak a venujme sa ďalej pokladom Mŕtveho mora. Po bahennej kúre s podtitulom „ako za 5 minút urobíte z belochov a Arabov černochov”, hádžem do igelitky pár kameňov z pláže obalených kryštálmi soli, absolvujem malý nákup pieskového portrétu jordánskeho kráľa a komiksovej postavičky palestínskeho utečenca, k tomu si dám na osvieženie čerstvú šťavu z granátového jablka a urobím ešte posledné fotky. Medzi nimi aj tú najvzácnejšiu − ďalší západ slnka nad Mŕtvym morom. Ale nie hocijaký: v pozadí Palestína a v popredí jeden z jej synov s potomkami, ktorý sa na ňu môže pozerať iba z druhej strany mŕtveho mora. Z Jordánska. Vďaka nemu som po Palestíne, Sýrii a Libanone objavila všetky krásy Jordánska. Sú v mojej pamäti vytesané ako chrám v Petre. V duši uložené tak hlboko, aký hlboký je pohľad z hory Nebo na Svätú zem a v srdci zamknuté, ako nádej na pokoj a mier v Palestíne. Zbohom kráľovstvo pozemské, "ma salami" kráľovstvo Jordánske.