Cestovanie · z archívu
Ekvádor: Skrytý elixír života
Autor pôvodného článku: Michal Hertlík.

Každé miesto na svete je niečím zaujímavé a svojou originalitou či jedinečnosťou láka turistov zo široka-ďaleka. Juhoamerický štát Ekvádor síce patrí rozlohou k tým menším, ale tým, čo všetko nám ponúka, sa radí medzi atraktívne turistické destinácie na danom kontinente. Jedným z jeho unikátnejších miest je tzv. Údolie dlhovekosti na juhu krajiny.
LOJA ČAROVNÉ MESTO HUDBY A UMENIA
V južnej časti Ekvádoru sa nachádzajú tri veľké mestá – Cuenca, Loja a Machala. No a práve Loja je najjužnejšie položeným väčším mestom v krajine, z ktorého sa južnejšie putuje už iba do Peru. Loja (oficiálnym celým názvom Ciudad de la Inmaculada Concepción de Loja) je hlavným mestom rovnomennej provincie Loja. Mesto má 180 000 obyvateľov a leží vo výške asi 2 000 m.n.m. Loja má bohatú tradíciu v oblasti umenia a z tohto dôvodu je známa ako hudobné a kultúrne hlavné mesto Ekvádoru. Loja je jedno z najstarších miest Ekvádoru vôbec. Mesto založil v roku 1548 španielsky poľný maršál Alonso de Mercadillo, pochádzajúci zo španielskeho mesta Loja, preto aj toto ekvádorské mesto dostalo rovnaký názov. Všeobecným faktom je, že veľa miest po krajinách Latinskej Ameriky nesie názvy miest v Španielsku, ktoré im boli dané vďaka španielskym kolonizátorom okupujúcich tieto územia. Loja je považovaná za mesto hudby a umenia. Všetky pôvodné rodiny sa venovali niečomu z tejto oblasti a ich rodinní potomkovia sa dodnes venujú hudobnému či umeleckému remeslu. Miestne príslovie hovorí: “Ten, kto nehrá na gitare, vie zaspievať pieseň; ten, kto nespieva piesne, vie napísať verš; ten, kto nepíše verše, číta knihu.” Mesto je plné verejných umeleckých diel vrátane masívnych maľovaných dlaždíc, fresiek a sôch.
V tomto očarujúcom meste som trávil čas s viacerými domácimi Ekvádorčanmi. Jedným z nich bol aj Marcelo González, mladý muž v mojom veku z umeleckej rodiny. “Všetci z mojej rodiny vedia hrať na nejaký hudobný nástroj, je to náš život”, hovorí mi počas prechádzky mestom. Keď sme boli v Hlavnom parku, vstúpili sme do Múzea Centrálnej banky, ktoré bolo postavené v honosnom koloniálnom štýle. Na druhom poschodí v jednej miestnosti s vysokým stropom sa nachádzal osamotený klavír. Marcelo si zaň sadol, zavrel oči a z ničoho nič som začal počúvať nádherné tóny ekvádorskej piesne. Vtedy som videl na vlastné oči, že domáci tú hudbu majú naozaj v krvi a vedia s hudobnými nástrojmi kdekoľvek zažiariť. Dôvod, prečo je Loja na mojom zozname najfarebnejších miest
Ekvádoru, je hlavne vďaka historicko-koloniálnej ulici s názvom Nuestra Señora de Lourdes, ktorá je najznámejšou, najkrajšou a najpestrejšou ulicou nielen v samotnom meste, ale aj v celej krajine. Ulica je súčasťou starého mesta a predstavuje historickú ikonu, ktorá nás imaginárne vracia do dávnych čias. Ulica Lourdes bola prvou ulicou postavenou v Loje v polovici 16. storočia pri vzniku mesta. Je to celý blok plný domov, ktorý aj napriek toľkým rokom nestráca svoj charakter a zachováva si koloniálny nádych. Ulica je miestom neustáleho pohybu obyvateľstva. Sú tam kaviarničky, reštaurácie, obchodíky s tradičnými a ručne vyrábanými suvenírmi, ktoré rovnako lákajú domácich aj turistov. Odhliadnuc od tohto všetkého, ulica Lourdes by bola aj tak najatraktívnejším miestom vďaka svojej nekonečnej farebnosti. Na rôznych úsekoch ulice dokonca mesto zakomponovalo aj sväté obrazy Panny Márie, upravili ulicu ďalšími farebnými dizajnmi a domy si naďalej zachovávajú pôvodné drevené dvere, okná aj balkóny. Keď po nej prechádzate, máte pocit ako by ste kráčali okolo farebných perníkových chalúpok. Všetky tieto čarovné domčeky sú, okrem sídel miestnych podnikov, normálnymi obytnými domami obyvateľov mesta. Aj keď sa ulica nachádza v historickom centre, je veľmi frekventovaným uzlom, po ktorom denne prechádza množstvo dopravných prostriedkov a niekedy je ťažké vystihnúť ideálny moment na pokojné fotografovanie. Mne sa to však napokon podarilo ☺.
VILCABAMBA KEĎ CHCETE ŠŤASTNE ZOSTARNÚŤ...
Asi 45 km južne od mesta Loja leží jedna malebná dedinka s názvom Vilcabamba, ktorá bola najjužnejším bodom, aký som počas cestovania v Ekvádore dosiahol. Meno Vilcabamba je etymologicky odvodené z dvoch slov “huilco pamba” z indiánskeho jazyka quichua. Huilco označuje posvätné stromy rastúce v tejto oblasti a pamba znamená rovná planina, čo korešponduje s prostredím, kde sa dedinka nachádza. Táto oblasť bola označovaná ako “detské ihrisko Inkov”, pretože bájna Inkská ríša sa rozpínala až na južné územie dnešného Ekvádoru. Údolie je chránené pohorím Mandango (domáci ho nazývajú Spiaci Inka), ktoré chráni oblasť pred zemetraseniami a prírodnými katastrofami. Vilcabamba je obkolesená andskými kopcami s krásnou prírodou naokolo, kde sa pestuje aj kvalitná káva, pre ktorú je oblasť známa, a ktorá sa úspešne predáva po celej krajine. Určite sa už každý z vás raz zamyslel nad tým, kde a ako žiť desiatky rokov a pritom až tak nezostarnúť, resp. kde je to najlepšie miesto na svete, kde by ste mohli šťastne zostarnúť. Tým vyvoleným je práve Vilcabamba. Príjemná celoročná teplota, teplé rovníkové podnebie s občasným andským vetrom, pomalý životný štýl, okúzľujúca atmosféra malej dedinky, odľahlá vzdialenosť od civilizácie, nekončiaca príroda naokolo, či čerstvý prírodný vzduch... Toto všetko sú dôvody, prečo sa tam domácim tak dobre nažíva. Miestnych 4000 obyvateľov možno prekvapujúco nepochádza len zo samotného Ekvádoru. Medzinárodná komunita je tu naozaj rôznorodá, a to práve vďaka priaznivým životným podmienkam tejto oblasti. Na uliciach vidno belochov z USA, Kanady, Británie, Francúzska, Nemecka a pod. V drvivej väčšine ide o starších dôchodcov, ktorí sa sem rozhodli prísť a takpovediac dožiť svoj život v objatí prírody. Možno sa tak mnohí rozhodli aj preto, že všeobecným faktom je, že sa tamojší obyvatelia dožívajú veľmi vysokého veku. Miestni tvrdia, že nie je neobvyklé, že človek dosiahne a následne presiahne vek 100 rokov.
Tvrdí sa, že mnohí dosiahli 120, dokonca až 135 rokov, čo z nich robí najstarších obyvateľov našej planéty. Na druhej strane však treba povedať, že domáci starí obyvatelia častokrát preháňajú svoj reálny vek za účelom pritiahnutia väčšieho počtu turistov do oblasti a zviditeľnenia Vilcabamby vo svete. Takže nie vždy vám starček či starenka na ulici povedia ich skutočný vek a budú sa tváriť, že majú o 20 či 30 rokov viac. Pri vstupe do dediny sa na mňa na veľkom billboarde usmieval jeden starček s klobúkom v pozadí s kopcami aj s nápisom Vilcabamba. Bol to jasný symbol toho, čo ma vo vnútri čakalo. Dokonca je tento deduško tvárou značky pitnej vody pod názvom Vilcagua (Vilcabamba + agua), ktorá sa predáva v lokálnych obchodoch.
DOPRAVA DO EKVÁDORU
Do Ekvádoru, ako do juhoamerickej krajiny, sa najlepšie lieta zo španielskeho Madridu. Najprv som sa dostal nízkonákladovou spoločnosťou z Bratislavy do Madridu a odtiaľ som sa cez Miami dostal do Ekvádoru. Ja osobne som letel do najväčšieho mesta krajiny Guayaquil, ale samozrejme, že veľa ľudí preferuje ísť priamo do hlavného mesta Quito. Španielska letecká spoločnosť, ktorá je osvedčená na transoceánske lety do Latinskej Ameriky, je Iberia.
DOPRAVA V EKVÁDORE
Ekvádor síce patrí k najmenším krajinám kontinentu, ale aj v rámci krajiny sa dosť využíva letecká doprava medzi veľkými mestami (Quito, Guayaquil, Cuenca, Galapágy), lebo autobusom by to trvalo 8 – 10 hodín. Na Galapágy sa absolvuje hodinový let so spoločnosťami Latam alebo Tame. Keďže ide o bežnú krajinu Latinskej Ameriky, autobusová doprava je najvyužívanejšia a dostanete sa ňou všade, či už sa jedná o veľký autobus, minibus, minivan, či MHD. Taxíky takisto jazdia všade, vrátane tých najokrajovejších častí miest a dedín. Vo väčších mestách fungujú aj individuálne aj zdieľané. Vlak je v Ekvádore raritou. Existuje len jedna vlaková trať v centrálnej andskej časti, aj to sa skôr vníma ako turistická atrakcia, hoci preváža aj domáce obyvateľstvo. Vo východnej časti krajiny, ktorá je pokrytá Amazonským pralesom, funguje aj lodná doprava, keďže v tých naozaj odľahlých častiach obývaných Indiánmi cesty neexistujú a aj turisti sa tadiaľ presúvajú na kanoe alebo malých motorových lodiach po splavných riekach.
UBYTOVANIE
Ja osobne cestujem tak, že vždy a všade bývam priamo u domácich, priamo v ich domoch. Hotely, hostely, penzióny, či Airbnb vôbec neriešim. Ekvádor je však normálnou vyspelou krajinou a podobné zariadenia nájdete vo všetkých častiach krajiny. Pri dlhšom pobyte v krajine môžete zvoliť stratégiu, že vždy jedno veľké mesto bude vašou základňou aj s ubytovaním, odkiaľ budete vyrážať na výlety po okolí. Ceny za ubytovanie sú viac-menej podobné ako na Slovensku.
PENIAZE
Možno to mnohých prekvapí, ale oficiálnou menou v Ekvádore je americký dolár. Celé 20. storočie mali svoju vlastnú menu Sucre až do roku 2000, kedy v krajine prebehla dolarizácia. Americký dolár sa stal 13. marca 2000 zákonným platidlom a 11. septembra 2000 Sucre definitívne prestalo platiť. V tom istom roku však Ekvádor vydal svoje nové mince centavos, teda centy menšie ako jeden dolár, aby im ostalo aspoň niečo vlastné. Vo veľkých mestách a v lepších podnikoch je možná aj platba kartou, ale moje pravidlo znie: v Latinskej Amerike stále treba mať k dispozícii hotovosť. Ekvádor je cenovo porovnateľný so Slovenskom.
VÍZA
Na cestu do krajiny postačuje slovenským občanom platný cestovný pas. Bezvízový vstup sa týka turistických, obchodných a služobných ciest, ktorých dĺžka v jednom polroku neprekročí 90 dní. Do krajiny je povolené priviesť akékoľvek množstvo finančných prostriedkov do výšky 10 000 USD bez obmedzenia. Vývoz exotickej fauny a flóry je zakázaný a prísne kontrolovaný.
Obsahom fliaš je prírodná voda z rieky Río Uchima, ktorá je bohatá na minerály údajne spôsobujúce dlhovekosť. Aspoň podľa obalu teda zaručuje, že pokiaľ ju človek bude piť, dožije sa vysokého veku. No a práve pre všetky vyššie spomenuté dôvody je táto oblasť oficiálne známa ako Údolie dlhovekosti. Starčekov na billboardoch a plagátoch stretneme aj v samotnom centre dedinky, ktorým je Hlavný park Vilcabamba. Jeho dominantou je architektonicky krásny katolícky kostol Cristo Luz del Mundo postavený v koloniálnom štýle a hrajúci mnohými farbami tak, ako sa na Latinskú Ameriku patrí. V parku je na billboarde zobrazený jeden z najstarších občanov Don Agustín Jaramillo, ktorý sa dožil úctyhodných 104 rokov. Okrem iného je pri ňom napísané: “Toto údolie ukrýva skrytý elixír života”. Ak sa niekto začína báť, že by sa medzi pár starčekmi nudil, potom ho vyvrátim z omylu. Ak máte aspoň trochu radi outdoorové aktivity ako turistika, bicyklovanie, jazda na koni, splavovanie rieky, tubing a podobné dobrodružné a adrenalínové zážitky, ste tu správne. Keďže sa Vilcabamba stala slávnou kvôli dlhovekosti, prichádza sem veľa turistov a je tu vždy zábava s niekým iným a novým. Okolo hlavného námestia sú malé reštaurácie, občerstvenia, obchodíky, kde sa domáci spoločne s turistami navzájom socializujú.
Cudzinci, ktorí tu žijú, tvrdia, že ich životné náklady vo Vilcabambe sú nízke. Zoberme si jarné až letné počasie po celý rok, veľkú rozmanitosť čerstvého ovocia a zeleniny, ktoré sú každodenne k dispozícii a ohromujúcu prírodnú scenériu. Potom asi nikoho neprekvapuje, že Vilcabamba už roky priťahuje turistov. Tí, ktorí tu žijú, sa môžu tešiť z plnohodnotného životného štýlu za polovicu ceny nákladov, ktoré by zaplatili v Európe alebo v Severnej Amerike. Človek si vie krásne všetko sám dopestovať na svojom pozemku a ostatných pár vecí si vždy dokúpi v obchode. Veď predsa nie je nad to ošúpať si mačetou ananás, sedieť na lavičke, počúvať životné príbehy domácich, vidieť ich rozžiarené úsmevy, počuť naokolo štebot vtákov, šum nedotknutej prírody a pritom popíjať vodu s elixírom života ☺. Veď ste skrátka v posvätnom Údolí dlhovekosti.
GASTRONÓMIA
Ekvádor je rozdelený na štyri regióny: pobrežie s priľahlými oblasťami vo vnútrozemí, Andy, Amazónia a Galapágy. Každý z regiónov má svoj vlastný typ podnebia, počasia, teploty, obyvateľov, tradícií, ale takisto aj svoju vlastnú typickú kuchyňu. Na Galapágoch a na pobreží sú pochopiteľne najviac konzumované ryby a morské plody, pretože miestni ľudia sa venujú predovšetkým rybolovu. Nevyhnutnou súčasťou miestnej kuchyne sú polievky s rybami alebo morskými plodmi, ako sú sopa de mariscos, chupe de camarón, caldo de pescado. Tou najznámejšou a najvyhľadávanejšou polievkou v pobrežnej časti krajiny je encebollado, ktorá sa považuje za vlajkovú loď ekvádorskej gastronómie. V Andách sa konzumujú najmä pestované plodiny ako kukurica, zemiaky, strukoviny, lebo vysokohorské podmienky to domácim obyvateľom naozaj umožňujú. Na rozsiahlych hektároch pôdy majú nasadené všetko od výmyslu sveta, čo potom každý vďačne ocení na svojom tanieri. Za hlavné jedlo horskej časti sa považuje llapingacho. Je to kombinácia všetkého dokopy: fritada (vyprážané bravčové mäso), malé okrúhle zemiakové placky, choclo (biela kukurica), zeleninový šalát, avokádo, volské oko. Moje najobľúbenejšie ekvádorské jedlo, ktoré by mal vyskúšať každý návštevník. Veľkou a turistami vyhľadávanou pochúťkou je morské prasiatko cuy, ktoré sa pripravuje na viacero spôsobov. Najjužnejšie veľké mesto Ekvádoru, hudobná a umelecká Loja, vlastní tri lokálne špeciality. Najprv ako predjedlo si dáme tamal lojano (masa cesta dusená v banánovom liste plnená buď na slano alebo na sladko), potom ochutnáme typickú polievku sopa de arvejas con guineo y aguacate (polievka z lúpaného poleného žltého hrachu s kúskami uvareného plátanu a avokádom), a nakoniec ako hlavné jedlo ochutnáme cecina lojana de cerdo (grilované bravčové mäso na kosti, ruský šalát, zeleninový šalát, avokádo). V pralese vám Indiáni pripravia jednoduché jedlá získané priamo z džungle a sem-tam sa vám môže stať, že namiesto chrumiek dostanete v miske opražené kráľovné tropických mravcov. Typickým jedlom pre indiánsky kmeň Shuar je ayampaco, ale tento pokrm sa rozšíril už aj do ďalších oblastí Amazónie. Ide o mäso alebo rybu s yucou a zeleninou, ktoré sú spolu zabalené v banánovom liste a pripravené na ohni. Základným zdrojom obživy sú plátany a yuca, ktoré dokážu pripraviť na slaný aj sladký štýl, vyprážané, pečené, či grilované, skrátka na všetky spôsoby. Ďalej sa dosť používajú zemiaky a plodina zvaná papa china – čínsky zemiak. Niektoré jedlá sa však jedia v celom Ekvádore, bez rozdielu regiónu. Najznámejšou kombináciou na tanieri je arroz con menestra, teda ryža s prívarkom, ktorý môže byť z fazule, šošovice, cíceru, či plátanu. K tomuto pridávajú ešte kuracie alebo hovädzie mäso so zeleninovou oblohou a obed je na svete. Ďalším populárnym hlavným jedlom je seco na rôzne spôsoby: seco de pollo, de pato, de chivo, de chancho, de guanta, de gallina. Táto tropicko-zimná krajina je gastronomickou veľmocou a ponúka na tanieri pokrmy, do ktorých sa zamilujete. Ekvádor je skrátka stelesnením rôznorodosti, ale práve v tom tkvie jeho krása.