Cestovanie · z archívu
Bolívia – krásna a drsná
Autor pôvodného článku: Martin Nikodým.

Na vlastnú päsť som precestoval tri krajiny Južnej Ameriky. Bolívia bola jednou z nich.
Svojím charakterom a atmosférou má Bolívia veľmi blízko k Peru, ale prírodnými podmienkami je ešte tvrdšia a nehostinnejšia. Napriek všetkému fascinujúca. Moje zážitky sú zmesou dojmov z oboch krajín.
Druhý NAJväčší producent koky
Krajina bohatá na zlato, striebro, zinok, meď, cín, síru, ropu a plyn. Napriek tomu je to jedna z najchudobnejších krajín kontinentu. Volajú ju aj Tibet Južnej Ameriky. Práve pre jej izolovanosť, drsnosť a nadmorskú výšku. Bolívia je asi aj najpôvodnejšou krajinou kontinentu. Pôvodného obyvateľstva je viac ako 50 percent. Tvoria ho najmä indiánske kmene Kečuov a Ajmarov. Bolíviu trápi hneď niekoľko problémov. Absencia pobrežia, chudoba, negramotnosť, politická nestálosť, kriminalita ale aj americká protidrogová vojna. Koka je od nepamäti prirodzenou súčasťou bolívijskej histórie. Inkská bohyňa lásky bola zobrazovaná držiac kokové lístky. Stretnúť sa s touto plodinou nie je ani tu, ani v Peru nič výnimočné. Funguje ako stimulant. Pri derivácii z nej vzniká „zábavná“ droga, rozšírená najmä v USA. Na bolívijskú vládu je teda vyvíjaný tlak zvonka. Tá tlačí na pestovateľov, aby zmenšili plochy, na ktorých ju pestujú natoľko, aby pokryla len domácu potrebu.
V 90-tych rokoch približne 40 000 roľníkov demonštrovalo za štátne dotácie, ktoré pokryjú ich straty vyplývajúce zo zmeny pestovaných plodín. Americká vláda skúšala množstvo intervencií. Pokúšali sa roľníkom platiť za každý hektár zničeného poľa. V roku 2001 vyčlenil prezident George Bush 101 miliónov dolárov na likvidáciu kokových plantáží. Napriek tomu sa odhaduje, že dnes sa v Bolívii, najmä v provincii Chapare, pestuje koka približne na 50 000 hektároch. Peru a Bolívia sú stále najväčšími producentmi koky.
NAJvyššie položené splavované jazero na svete – Titicaca
Najväčšie jazero Južnej Ameriky Titicaca, s nadmorskou výškou 3 820 metrov, je aj najvyššie položeným splavovaným jazerom sveta. Plávajú na ňom aj dva veľké parníky Yavari a Yapura. Ich história je rovnako zaujímavá ako spôsob, ktorým sa na jazero dostali. Uznáte, že dopraviť na jazero dva niekoľkotonové kolosy nebola hračka. Stavali ich ako lego. Chrbty mulíc by vedeli rozprávať. Priamo na jazere ich potom poskladali. Ten slávnostný moment prišiel na Štedrý deň v roku 1870. Vtedy spustili Yavari na hladinu. Yapura ju nasledovala o dva roky neskôr. Po nespočetných rekonštrukciách slúžia dodnes ako spojenie Peru s Bolíviou. Titicaca je hranicou medzi týmito krajinami. Väčšia časť jazera patrí Peru, menšia Bolívii. 8 549 km2 vodnej hladiny z neho robí najväčšie jazero Južnej Ameriky. V tých najhlbších miestach dosahuje hĺbku cez 300 metrov.
:: Bolívia ::
Hlavné mesto_ Sucre (145 000 obyv.) administratívne centrum La Paz Rozloha _ 1 098 581 km2 Počet obyvateľov _ 9 800 000 Úradný jazyk _ španielčina Mena _ boliviano Rasové a národnostné zloženie _ kečuánski a ajmarskí Indiáni (60 %), mestici (29 %), kreoli a iní (11 %) Náboženstvo_ rímskokatolícke (85 %), evanjelické (10 %)
NAJnebezpečnejšia cesta sveta – Death Road NAJvyššie položené lyžiarske stredisko sveta – Chachaltaya NAJvyššie položené mesto so sídlom vlády – La Paz
Pre jeho polohu, ho mnohí považujú za hlavné mesto Bolívie. Aj keď o tento titul súperí, nie je to tak. Hlavným mestom je oveľa menšie Sucre. Jeden a pol miliónový La Paz je zaujímavý najmä z diaľky so siluetou 6 420m vysokej hory Illimani. Keď sa k nemu priblížite, vidíte nepekné, neomietnuté chaoticky rozostavané budovy. Vo výške 3 636 m je položená základňa tohto mesta. Keďže sa však jeho uličky šplhajú do okolitých kopcov, jeho horný okraj sa nachádza až vo výške 4 300 m.
Svetoznáma Death Road – Cesta smrti, spája horské Altiplano s tropickou oblasťou Yungas. Svoje pomenovanie si vyslúžila vďaka početným nehodám, ktoré sa vždy končia tragickou definitívou. Dnes ju už môžete absolvovať aj na bicykli. Tak ako sme to skúsili my. Štart je v La Cumbre, vo výške 4 640 m, kam nás vyviezlo sprievodné vozidlo. Odtiaľ je to 64 kilometrov prevažne zjazdu až do Yolosy, s vertikálnym prevýšením 3 345 m. Štartujeme riadne poobliekaní v teplote výrazne pod bodom mrazu. Prvé kilometre sú asfaltové. Najskôr veľmi nedôverujeme požičaným bicyklom, ale na tomto úseku ich tvrdo preverujeme. Hneď po prvých kilometroch sa nám ponúkajú nádherné výhľady na údolie a cestu, ktorá nás ešte čaká. Asfalt sa stáva minulosťou a pred nami je prvé stúpanie. Stále sme, na naše pomery, dosť vysoko, nezosadnúť z bicykla je teda vecou pevnej vôle a najmä kontrolovaného dýchania. Predpokladám, že som prekonal osobný rekord v počte tepov za minútu. Cesta
Chachaltaya, meno najvyššie položeného lyžiarskeho strediska s vrcholom až 5 320 m nad morom. Lyžovačka tak vysoko môže byť atrakciou, ale iba pre entuziastov. Vlek je v podstate iba natiahnutým lanom. Nedostatok kyslíka rozhodne znižuje počet fyzicky zvládnuteľných jázd.
sa onedlho nebezpečne zúžila. Je široká tak pre jedno nákladné auto. Vodiči, pre ktorých je jazda po tejto ceste nevyhnutným živobytím sa s ťažkými vozidlami obratne míňajú na určených miestach. Často len niekoľko desiatok centimetrov od stometrového zrázu. Pravidlá na ceste sú presne dané. Aj keď sa v Bolívii jazdí vpravo, tu je to naopak. Autá smerujúce hore majú absolútnu prednosť a držia sa skalnej steny. Tí, ktorí smerujú nadol zasa vždy zastavujú a držia sa okraja priepasti. Toto obrátené pravidlo má hádam najmä ten zmysel, že vodič musí byť často vyklonený z okna, aby videl, ako ďaleko je od okraja, teda od istej smrti. Cestu tu lemujú mnohé kríže ako spomienka na tých, ktorí jazdu najmä v noci, a občas aj pod vplyvom alkoholu, nezvládli. Nasledujúci deň nás čaká cesta na juh. Pozor na juh neznamená vždy do tepla. Bolívia má aj tropické pásmo Amazónie. Naša cesta však viedla horským Altiplanom. Oruro je jediné mesto na južnom Altiplane. Leží vo výške 3 709 m. Myslím, že moje telo si už na výšku a redší vzduch zvyklo. 250 tisícové mesto je z 90 % zložené z chudobných amerických Indiánov, známych ako quirquinchos (armadilos). Krajina, v ktorej sa nachádzame je drsná. Vietor s chladom sa tu preháňajú po širokých pláňach s minimom vegetácie.
NAJväčšie soľné jazero sveta – Salar de Uyuni NAJväčšie kaktusy, aké som videl – Isla de la Pescada NAJstudenšia noc môjho života
Salar de Uyuni nás prekvapilo aj keď sme vedeli, čo nás čaká. Je to najväčšie soľné pole na svete. Bolívijci vravia, že sú to v podstate nevyčerpateľné zásoby soli. Nachádza sa vo výške 3653 m a má rozlohu približne 12 000 km2. Hrúbka soli po ktorej chodíme, či jazdíme dosahuje 8 až 9 m. Soľ je všade, kam oko dovidí. Salar de Uyuni bolo kedysi časťou prehistorického jazera Lago Minchín, ktoré pokrývalo veľkú časť juhozápadnej Bolívie. Po jeho vyschnutí zostali len menšie – Lago Uru Uru a Lago Poopó. Soľ sa tu pomerne primitívnym spôsobom ťaží a využíva sa aj ako stavebný materiál.
Pri ceste naprieč soľným poľom by ste mohli pokojne priviazať volant, dať na pedál tehlu a nastaviť si budík o hodinu. Približne toľko nám to trvalo k ostrovu Isla de la Pescada. Svoje meno si vyslúžil vďaka svojmu tvaru, ktorý nápadne pripomína rybu. V strede takéhoto poľa by ste určite neočakávali žiadny život. Ostrov, na
7 _ Svitanie na gejzíroch Sol de Mañana. Sme vo výške 5 400 m, je mínus 35 a fúka neznesiteľný vietor. Matka zeme "Pachamama", ako ju Bolívijci volajú, sa v ten deň hnevala.
ktorom sa týčia jeden vedľa druhého trojaž päť metrové kaktusy, je ako z rozprávky. Sú ako armáda nedotknuteľných strážcov tajomstva. Niektoré pripomínajú stromy, iné ľudí. V momente, ako slnko začalo zapadať, citeľne sa ochladilo. V drsnej krajine pôsobia ako oázy prírodné jazerá Laguna Hedionda, Colorada a Verde. Laguna Hedionda nám sprostredkúva prvé stretnutie s plameniakmi. Žijú tu tri rôzne druhy. Prekvapilo ma, že prežívajú v takých tvrdých podmienkach. Na dlhých tenkých nohách postávajú v studenej vode a venujú sa celodennej činnosti, hľadaniu potravy pod hladinou. Laguna Colorada vrhá pod svetlom rôzne farby. Od nádychu červenej prechádza cez pestrofarebné minerálmi sfarbené plochy do soľnej bielej až ľadovej plochy. Bolívijci majú matku Zeme Pachamamu. Všimol som si, že predtým, ako sa napili, odliali z každého nápoja trochu na zem ako obetu pre Pachamamu. Asi sme neobetovali dosť, lebo v období našej cesty začala mať mimoriadne zlú náladu. Obloha bola bez obláčika, ale teplota začala rázne klesať a zdvíhal sa silný vietor. Blížila sa noc.
Normálne býva v Campamento Ende takých -20 oC. Táto noc ale sľubovala rekord. Naše ubytovanie bolo skromné, ako vždy. To by vôbec nevadilo, keby aj na izbe nebolo pod nulou. Žiadne kúrenie, strecha len z vlnitého plechu a steny z nepálených tehál. V snahe zohriať sa, som sa neustále pohyboval. Vodiči zatiaľ motory svojich áut poctivo obalili dekami a previazali igelitom. Zo spacákov nám celú noc trčali len špičky nosov. Sú 4 hodiny ráno a my vstávame. Pachamama má stále náladu pod psa. Napriek všetkému sme plní očakávania. Vystúpame do výšky 4 950 m, aby sme zažili východ slnka na prírodných gejzíroch Sol de Mañana. Prvý, na ktorý sme narazili je Pozo Somero. Z hĺbky 130 m vyrazil v roku 1979 na Martina 11. novembra. Planina posiata menšími, či väčšími gejzírmi a bublajúcim blatom o kúsok ďalej, pripomínala nejakú cudziu planétu. Opatrne som si ohrieval omrznuté ruky v parách z gejzírov. Bola to tvrdá skúsenosť, ale stálo to za to. Po východe slnka naberáme smer čilskej hranice. Cestou sa ešte zastavujeme pri Termas des Polques sírnom jazierku, ktorého teplota dosahuje 30 oC. Keby nefúkal ten mrazivý vietor, asi sa aj nechám nahovoriť. Posledným fotogenickým zážitkom bola Laguna Verde. Vo výške 5 000 m sa nad ňou týči vulkán Licancabur. Vietor z jej hladiny rozfúkaval na všetky strany bielu minerálnu penu a vytváral zvláštny dojem syntetickej prírody. Naša rozlúčka s Bolíviou sa konala na rýchlo. Pokračujeme ďalej do Čile a snívame o teple, zeleni a nižšej nadmorskej výške. Bolívia zostáva v mojich spomienkach taká, aká je. Krásna, ale drsná. •
Na vstup do Bolívie je potrebný cestovný pas s dobou platnosti najmenej 60 dní od skončenia pobytu na území Bolívie. Občan SR, ktorý cestuje do Bolívie za účelom turistiky nepotrebuje vízum. Bez víza sa môže zdržiavať v krajine po dobu nepresahujúcu 90 dní.
V Bolívijskej republike nemá SR diplomatické zastúpenie. Pre Slovenskú republiku je akreditované bolívijské veľvyslanectvo vo Viedni.
:: VEĽVYSLANECTVO BOLÍVIJSKEJ REPUBLIKY AKREDITOVANÉ PRE SR VO VIEDNI ::
Botschaft der Republik Bolivien Waaggasse 10/4 A-1040 Viedeň (Wien) Rakúska republika