O ženskom orgazme

Ako sexuálni vedci Virgínia Johnson a William Masters objavili ženskú slasť

Sú 50-te roky minulého storočia a kroky váženého amerického gynekológa Williama Mastersa  smerujú do bordelov a na peep show. Vedú ho tam však tie najpočestnejšie pohnútky. Profesor chce odhaliť najväčšiu záhadu ľudstva, aspoň pre mužskú časť populácie... Čo sa naozaj deje počas ženského orgazmu?

Ukrytý za zrkadlovou stenou si Masters, oblečený v bielom pracovnom plášti a s motýlikom na krku, zaznamenával všetky pohyby a reakcie prostitútok. Vedcov záujem, odhaliť tajomstvo ženského orgazmu (ktorý predtým nikoho nezaujímal, pretože žena bola len na to, aby prinášala mužovi uspokojenie a popritom rodila deti), naštartovala veta, ktorú len tak mimochodom povedala jedna účastníčka výskumu: "Viete, že ženy často predstierajú orgazmus?" Mastersa ani len nenapadlo, prečo by to mali robiť. Bolo načase nájsť si pre svoj výskum vhodného a skúseného partnera. Ideálne ženu.

Na prvý pohľad úplne nevhodná voľba

Cez inzerát na nástenke univerzity, našiel Masters v roku 1957 to, čo hľadal. Takto sa dal dokopy jeden z  najneobyčajnejších párov vedy. William Masters, renomovaný gynekológ, si vybral Virgíniu Johnsonovú ako komplica na kontroverzné sexuálne bádanie. Bola to veľmi nezvyčajná voľba. Johnsonová bola bývalou tanečníčkou v nočných kluboch, pomocnou asistentkou, dvojnásobnou matkou, dvakrát rozvedenou ženou s nedokončeným štúdiom... Navyše, mala rada sex a užívala si ho s mnohými partnermi, čo bolo v tom čase úplne nemysliteľné. Bola schopná viesť svojho aj neskúseného aktuálneho partnera tak, aby si sex užil nielen on, ale obaja spoločne. A vedela oddeliť lásku od užívania si a slasti. Na ten čas, mala veľmi moderný, liberálny a feministický pohľad na súžitie muža a ženy. Práve to ju asi robilo príťažlivou pre skostnatených mužov, sformovaných v patriarcháte.

Dobrodružný príbeh dvojice opísal americký žurnalista Thomas Maier v knihe Majstri sexu, ktorá vyšla v 2009 roku.  O túto knihu sa opiera aj scenár rovnomenného veľmi úspešného seriálu od Netflixu. Až po smrti Mastersa v roku 2001, ktorý zanechal nezverejnené memoáre a z ktorých čerpá Maier, bolo možné nahliadnuť do súkromia dvojice. Aj Johnsonová dlho mlčala. Až na sklonku života, dala vtedy vyše 80-ročná, voľný priechod hnevu, ktorý sa v nej nahromadil za  mnohé roky.

Sexuálna lovkyňa

Na začiatku sa obaja dopĺňali neuveriteľne dobre. On – rezervovaný vedec, úplne ponorený do vedeckých štúdii, ktorý si ťažko hľadal blízkosť iného človeka. Ona –mimoriadne emancipovaná žena z provincie, ktorá, nerešpektujúc pravidlá správania pohlaví v päťdesiatych rokoch, pravidelne chodila na sexuálny lov.

"Nevyrazila som si s nikým, s kým som nemala potom aj sex", priznala Johnsonová neskôr. Od svojich ctiteľov odchádzala erotomanka, aj po mesiacoch slastných chvíľ, bez zbytočných slov.  "Bola som naozaj taká bezcitná?" – čudovala sa neskôr.

Dokonalý pár

Johnsonová, ktorá bola spočiatku len lepšou sekretárkou, sa po boku Mastersa postupne vypracovala na jeho nenahraditeľnú  pomocníčku. Ten, pod najprísnejším utajením viedol na Washingtonskej univerzite v St. Louis koncom 50-tych rokov, svoje sexuálne štúdie. Vďaka svojej komunikatívnosti Johnsonová regrutovala dobrovoľníkov, ktorí v laboratóriu jej šéfa kopulovali za uzatvorenými dverami, pre blaho vedy.

Empatiou zjemňovala Johnsonová niekedy už príliš odvážne nápady Mastersa. Doktor sexu vyrobil penis z plexiskla so zabudovanou kamerou, aby s ním mohol filmovať vnútro vagíny. Johnsonová zohrievala “robertka“ horúcim uterákom, aby účastníčkam experimentu spríjemnila  dotyk s chladným prístrojom.

Kým kolegovia na univerzite stále viac špekulovali o čudných praktikách za stenami inštitútu,  zorganizovali Masters a Johnsonová stovky súloží párov, ale aj masturbácií jednotlivcov.  Výsledky svojho bádania publikovali v roku 1966 v diele "Sexuálna reakcia".

Kniha  sa stala bestsellerom napriek tomu, že v nej autori trápili čitateľov množstvom nezáživných štatistík a dosť kostrbatou odbornou rečou. Predohra sa tam napríklad označovala ako "povzbudzujúca možnosť zblíženia". Napriek tomu sľubovalo čítanie knihy, prudérnym Američanom, napínavé novinky😊.

Model štyroch štádií sexuálnej odozvy

Jedným z najdôležitejších aspektov výskumu, popísaných v knihe, bol model štyroch štádií sexuálnej odozvy:

• fáza počiatočného vzrušenia

• fáza plató (náhorná plošina), t. j. plné vzrušenie, ale ešte nie orgazmus

• orgazmus

• fáza uvoľnenia po orgazme

Ich model na základe meraní potvrdil nesprávnosť Freudovského modelu kategórií klitoridálneho, to jest "menejcenného" a vaginálneho, to jest plnohodnotného orgazmu. Telesná reakcia pri oboch typoch orgazmu bola identická aj keď stimulácia prebiehala na úplne iných miestach, napríklad na ženských bradavkách.

Masters a Johnsonová takisto zaznamenali, že muži po orgazme prechádzajú do "nepoddajnej fázy", kedy nie sú schopní okamžite opäť ejakulovať, zatiaľ čo ženy túto fázu nemajú. To im umožňuje mať niekoľkonásobné orgazmy.

Takisto boli prví, ktorí popísali fenomén rytmických kontrakcií orgazmu u oboch pohlaví, ktoré sa na začiatku objavujú v 0,8 sekundových intervaloch a potom sa zoslabujú – aj v tempe, aj v intenzite.

Sexuálne vzrušenie u seniorov

Masters a Johnsonová boli takisto prví, ktorí robili výskum vzrušiteľnosti staršej populácie a zistili, že ak sú starší ľudia v dobrom zdravotnom stave a majú zaujímavého a pozorného partnera, tak neexistuje absolútne žiaden vek, kedy by ich sexuálne schopnosti zmizli. Starší muži síce potrebujú viac času, aby sa vzrušili a zvyčajne vyžadujú viac genitálnej stimulácie. U žien je zase znížená rýchlosť aj rozsah vaginálnej lubrikácie (zvlhčovania). Ale Masters a Johnsonová poukázali na to, že starší muži aj ženy sú perfektne schopní vzrušenia aj orgazmu do sedemdesiatky a aj neskôr.

Sex v pracovnej náplni

S vydýchnutím sa publikum dozvedelo, že sex počas tehotenstva neškodí novorodencovi. Menej nadšene reagovali (najmä muži) na zistenie, že ženský orgazmus je v porovnaní s mužským ako ohňostroj proti jedinému výstrelu.

Johnsonová síce nemala univerzitný titul, ale svoje vedomosti o ženských potrebách a o mužskom strachu zo zlyhania, aplikovala vo veľmi úspešnej sexuálnej terapii.  V priebehu niekoľkých týždňov liečila Johnsonová v spolupráci s Mastersom frigidné ženy a impotentných mužov – teda pacientov bez sexuálneho apetítu, takzvanými surogátmi, čo boli ochotné dámy, ktoré oživili zvädnuté libido zväčša mužských pacientov pozornosťou a maznaním.  Úspešnosť terapie bola 80 %. Táto terapia však dostala zohraté vedecký tandem skoro pred súd za prostitúciu...

Johnsonová tíško trpela nekonvenčné metódy svojho kolegu. Pravidelný sex s Mastersom, patril dlhé roky k jej pracovnej náplni. Masters síce spával so svojou manželkou Elisabeth v oddelených posteliach, s Johnsonovou však chcel vyskúšať: „efektívne metódy ako sa dostať k orgazmu, alebo ako predísť predčasnej ejakulácii.“

"Možno to bolo sexuálne obťažovanie" zdôverila sa Johnsonová spisovateľovi Maierovi, "ale ak zarábate 200.000 dolárov za rok, tak sa ťažko odchádza".

Bill to chcel

Kuriózny vzťah oboch bádateľov vyústil, po viac ako desiatich rokoch spolupráce, dokonca do manželstva. Americké noviny výskali od radosti pri svadbe vysnívaného páru. "Bez neho som nepokojná. Ľutujem, že sme sa nenašli skôr" poslušne recitovala v interview Johnsonová.

Až vo veku starenky prezradila ikona sexuálneho výskumu svoje  pravé city k Williamovi: "Všetko išlo od Billa, ja som to nechcela. Asi som ho nikdy nemilovala". Ani pre Mastersa to nebolo manželstvo z lásky.  Profesor sa svadbou snažil zachrániť polikliniku, ktorú spoločne viedli, keď hrozilo, že Johnsonová od neho zdrhne s priemyselníkom vyrábajúcim parfumy.

Z toho istého dôvodu zabránil Masters tomu, aby si Johnsonová urobila univerzitný titul. "To vôbec nie je potrebné a bude to škodiť prevádzke" – zjednodušoval situáciu Masters. Autodidaktka aj tak vystupovala vo vedeckom svete ako "doktorka Johnsonová".

Masters kompenzoval tieto nedostatky tým, že dal svojej druhej žene väčšiu kanceláriu a vždy ju uvádzal v svojich knihách ako spoluautorku.

Trpký koniec

Kým sa William Masters sústreďoval na serióznu vedu, bol úspech tandemu zaručený. Koncom sedemdesiatych rokov však svojhlavý Masters šliapol riadne mimo. V knihe "Homosexualita" tvrdil, že dokáže homosexuálov za 14 dní "preformovať" na heterosexuálov.

Johnsonová sa roky snažila vymaniť zo vzťahu s Mastersom. Napokon to vyriešil samotný Masters. Ako 76 ročný, už ťažko trpiaci Parkinsonovou chorobou, zažiadal o rozvod a onedlho si vzal svoju lásku z mladosti. Johnsonová však napodiv reagovala urazene!

Krátko na to (v roku 1994) sa rozpadol aj slávny Inštitút Mastersa a Johnsonovej. Celá krajina bola za ten čas posiata sexuálnymi terapeutmi. Pionierom zo starých čias utiekli ich vlastní klienti...

Všetky svojej príjmy obaja vždy investovali do inštitútu a neodložili si nič na neskôr. Masters zomrel v roku 2001 ako sociálny prípad.  Johsonová ho nasledovala v roku 2013 a posledné roky takisto prežila v chudobe.  

Happy end

Aj napriek nie veľmi šťastnému koncu protagonistov, sa im dostalo zadosťučinenia, aspoň po smrti – a to práve obrovským úspechom seriálu Majstri sexu. Až sledovaním situácií v seriáli, si dokážeme predstaviť, ako sa svet za posledných 50 rokov zmenil.

Ako sa zmenila informovanosť o “zakázaných“ a “špinavých“ veciach okolo sexu, ako sa rozpadli spoločenské zábrany a dovtedy nespochybniteľné postuláty ako domčeky z kariet. Ako sa, aj na základe vedeckých štúdií, vymanila žena spod područia mužov. Až na základe nového vedomia sa, nielen u žien, spustila sexuálna revolúcia. A to, za čo bojovali feministky posledných sto rokov, je dnes realita, v ktorej žijeme.

Vo filme je jedna kuriózna scéna, ktorá nám dnes príde absurdná a nemysliteľná. Mladý pár príde do ordinácie a chce sa dať vyšetriť, pretože žena nemôže otehotnieť. Masters sa ich pýta, čo teda konkrétne pre otehotnenie robia a oni sa na neho pozerajú ako na mimozemšťana, keď im vysvetľuje, že k splodeniu detí musí muž zasunúť svoj penis do ženskej vagíny...

Za to patrí Williamovi a Virgínii právom naša vďaka.

text_ Andrej Maťko